Suveníry

Rozbehla som sa z domu akoby mi pri zadku kúdeľ horela. Rozčúlilo ma, že sa od rána neviem vypraviť do prírody, lebo si hľadám výhovorky. Najprv je skoro, potom treba dovariť, potom zašlo slnko, potom treba čakať, kým doperie pračka...

Sadla som do kresla a začítala sa. Tak toto nebola dobrá voľba. Je to už desať rokov, čo som do mesta, v ktorom sa dej odohráva, chodila rada, ba čo viac, pred desiatimi rokmi začal krásny, jedinečný príbeh. ... Neznesiteľný pocit strateného sveta. Zrazu nebolo nič dôležitejšie, než ísť to moje ja vyvenčiť. Akoby sa dalo zabudnúť.

Podvedome si vyberám vonku terén, kde nehrozí, že zraním svojím vražedným pohľadom inú bytosť. Je to tu, akoby to divá sviňa rozryla. Krížim značený chodník, a odpočívadlo, pri ktorom sú mapy a informačná tabuľa. Takže nie akože, ale naozaj tu rozrývajú terén diviaci. V blate, z ktorého sa mi na každú topánku prilepilo kilo, je kopa stôp. Prišla som o ilúziu, že som v rozprávkovom lese so studničkou, kam lane chodia piť.

Spomalila som šprint, aby som nedostala šmyk, a rozvážne som šla hľadať zelené zlato, čiže medvedí cesnak. Môj ušľachtilý úmysel napásť sa nebol z vyšších miest zrejme schválený, nuž som vyfučala, tak som sa otočila na ústup. Zrak stále upretý k zemi, už bez nádeje na pastvu, len z opatrnosti. A tu kus kosti. Vybielená. S riadnym tesákom. Inokedy si nosím z prechádzky kamienok, ale keď som videla ten tesák, vedela som, že bez neho neodídem. Akurát problém, že tá obludnosť by sa mi do vrecka nezmestila a ťažko by som nejakému psovi vysvetľovala, že to je môj úlovok. A veru sa ich venčilo dosť. Tak som rozmýšľala, ako tí praľudia mali na krku ozdoby z mnohých zubov a predsa tiež nemali vercajch , ani zubárske kliešte...
To, čo bolo dostupné - kusy starodávnej dlažby, ktorú vyviezli do lesnej cesty, aby bola menej blatistá poslúžili na zákrok. Tesák z divočáka v sáčku od vreckoviek robil spoločnosť malému šutríku, naozaj maličkému, ktorý ma po ceste oslovil).

Už mi neprekážalo, že strašne vyfukuje, že vôbec už nesvieti slnko, že všetci okrem mňa sa prechádzajú vo dvojici, že doma ma čaká všetka práca, ktorú som dočasne opustila. Vo vrecku ma hrial suvenír.

Teraz sa vyvára a páchne na celú kuchyňu. Nevadí. Veď kto má doma zub z diviaka bez toho, aby ho ulovil?

Ozaj, k všeobecnému nepohodliu pri chôdzi prispievali krtince. Samý krtečkový kopček. Tak sa mi vybavil rozhovor s budúcim riaditeľom Klementína, ktorý hovoril o tom, že majú telefonické linky pre čitateľov, a najkurióznejšia otázka bola, či nevedia, kde má krteček v tom domečku záchod.

A budem mať šťastie, aj keď som nešlapla do ho.na, len do bobkov po zajačikovi???

Pekný víkend.