Po trati

Dnešný les nebol strašidelný. Vtáctvo nebeské vrešťalo, každý ako mu zobák narástol. Spievať začnú až neskôr, keď budú lákať na hniezdo. Ako všetci.

Skoro som sa pozvala k divočákovi do spálne, ale vyhrabala som sa skôr, než prišiel. Veľmi sa im páči v lese, kde majú vlastné bazény a po kúpeli sa pekne odrhnú o strom. Neruší ich nič, leda nejaká tá splašená jarabica, ktorá mi s vreskom vyletela spod nôh. Ono to lieta skoro ako ja, ale vrieskam menej. No sliepka, čo vám poviem. Sa radšej nepochválim, ako som zas predpokladala, že ľudia sú slušní, kým im nešliapnem na otlak)

Objavila som snežienky, more snežienok, neuveriteľné, ako to, že ich nikto nezničil, možno, že sa nepredáva na tržniciach je na niečo dobré.

Aj keď čím ďalej, tým ťažšie sa hľadá pozitívny prístup...

Ozaj , koľko krokov dáte na koľajnici bez toho, aby ste museli zas na pražce?
Kde boli drevené podvaly, voňalo to diaľkami, dobrodružtsvom, a nesmejte sa, dva roky sa trať nepoužíva, nehrozilo, že šliapnem do ...