Dlaždičková hrôza

Počujem dvere, ako sa otvárajú a zahučím: Obsadené!, ale dvere slabunkým vŕzganím dávajú najavo, že sa s nimi hýbe. Toto je asi jediné miesto, kde vyžadujem absolútne súkromie. Za študentských čias, na lyžaráku sme v chatke boli štyri na malú kúpeľňu, a tak často jedna maľovala ksicht na hubu a druhá vyprázdňovala útroby. Ja viem, nechutné, ale vtedy ? Neriešili sme. Ale teraz hystericky ziapem Obsadené! a dvere sa napriek tomu pomalinky otvárajú! Mráz mi behá po chrbte a neviem, ako rýchlo zareagovať, ako v tom vtipe, keď na pláži pekný chlap stretne tri ženy. Vnučka si zakryje pipinu, žena prsia a babka zatrasie bokmi, rozvlní prsia, vypne hruď, vyšpúli prdel ... predsa len s toaleťákom v ruke to nemá správny efekt.

Dvere sa stále šialene pomaly odsúvajú od zárubne. Nie je vidieť ruka, ktorá by nimi hýbala, nie je vidieť nič.
Minúta hrôzy pominula, keď
kocúr labkou zväčšil otvor tak, že prestrčil hlavu a slávnostne vpochodoval dnu.