Sloboda klamstva

Voľná úvaha na tému úprimnosti.

Máme s ňou skúsenosti úplne všetci. Amatéri možno o kvapku bohatšie ako "tí" z reálneho sveta.

"Som z Košíc", čítam v profile. Vlastne nie je, dozvedám sa neskôr. Chápem, rozumiem a za klamstvo to nepovažujem. Po prvej zlej skúsenosti sa všetci snažíme vybudovať prvú obrannú líniu v snahe ochrániť seba, rodinu a možno aj reputáciu.

"Sme milenecký pár", týmito slovami začína súkromná správa, kde sa dozvedám, že by mali záujem o štvorku. Vlastne ten pár už dávno neexistuje, čítam neskôr ale jeho záujem o stretnutie stále trvá. Účelové klamstvo, ktoré ľahko rozdýcham.

“Ľúbim iba teba", zaznelo miliónkrát aj v súkromnej komunikácii na AM. Inštinktívne cítime, že sa pri tomto vyznaní už presúvame na tenký ľad. Je táto exkluzivita úprimná a je pravdivá iba preto, lebo jej chceme veriť? Keď zoslabne toto naše odhodlanie, tak si vtedy neraz sami pováľame náš úchvatný hrad, starostlivo a naozaj dlho budovaný a zisťujeme, že bol vyskladaný iba z kariet.

"V živote by som ti nevedel klamať a nikdy som nezneuctil tvoju dôveru vo mne", počujeme občas. Úprimné vyznanie, vyrieknuté často aj so slzami v očiach.

Kontrolka v tomto momente správne bliká na červeno!

Úprimnosť niekedy raní. Vo vzťahoch desaťnásobne. Úprimnosť vie zabolieť, ako keď si porežete ruku. Krv sa valí, nožík skončí bohvie kde, zisťujú sa škody. Tá rana štípe a bolí úplne hlboko, až sa slzy tlačia do očí. Našťastie nejde o vážny úraz a o chvíľu už nie je vidieť ani kvapku krvi. Mierne pulzuje ešte, čo je znamenie toho, že sa rána zahojí sama, bez terapie a život ide ďalej. Budeme o zlú skúsenosť bohatší.

Odhalené klamstvo vo vzťahu je ako otrava ťažkými kovmi. Prijímame ich možno každý deň a zdanlivo nerobia s našim telom vôbec nič. Opak je však pravdou. Ukladajú sa nielen v tele aj aj na duši a to navždy. Hromadia sa tíško a zákerne, kým nečakane príde okamih, keď je potrebná okamžitá účinná pomoc, lebo ide o všetko ...

Tak prečo je to niekedy tak neskutočne ťažké povedať pravdu priamo do očí?