Lýtka

Kvitnú lipy. Veľmi mám rada tú tichú podvečernú vôňu. V mojom mozgu to kvitnutie majestátnych stromov predznamenáva koniec jari. Čo sa na jar nezasadilo, čo sa na jar starostlivo nepestovalo, neujalo, to už stráca životaschopnosť, drive, čo nezakorenilo doteraz, chradne.

Toľko pestovateľská vsuvka. K tým lýtkam... zapaľovali sa mi. No chála Bohu, som normálna, tešila som sa.

Ako každá nenaplnená túžba, aj zápal mojich lýtok sa zmenil na kameň. Z túžby zostalo závažie, na ktorého pôvod si po čase nespomeniem. Príčina bude zabudnutá, ale ťažoba zostala.
Ja už nechcem byť žena. Chcem byť bezpohlavný tvor. Fádny, vlažný, neutrálny, Nechcem už, aby sa mi zapaľovali lýtka, tuhli svaly, pošlapali sa túžby.
Chcem sa zase bezstarostne smiať. Chcem žiť s úsmevom malého dieťaťa.. Nie plakať od bolesti nad nenaplnenými snami.
Byť ženou je prekliatie.