Sú dni a sú dni...

Poznáte tiež ten pocit,keď si jedného dňa uvedomíte,že ste na to všetko sami,samé?
Že si to jednoducho nemáte komu povedať?
Že to čo vo Vás vrie,či to čo Vás vo svojom vnútri ťaží musí alebo malo by byť skryté pred svetom?

Ešte mám v živej spomienke vetu čo mi raz jedna teta napísala do pamätníčka : "Keď Ťa dievča bolí,neukazuj svetu... lebo bolesť utajená,podobá sa kvetu ... "

Viete čo..? O podobných pamätníkoch si myslím svoje. Či chceš alebo nie, nazberá sa Ti tam kopa neúprimných kecov, ktoré majú akurát tak vyzniet dobre. Pri veľkej časti z nich si uvedomíš, ze Ťa ľudia za napr. 8 rokov vôbec nepoznajú....A napriek tomu,že ma tá teta veľmi nepoznala trafila do čierneho a jej vetou sa riadim celý svoj život...