o čase

Konečne idem domov za svetla, presne smerom k západu. Za červenkastom pozadí mraky a opäť hrám hru, čo uvidím. Hory, na ktoré sa dá liezť, zasnežené kopce, a - lietadlo. Odnieslo ma na vzdialený kontinent rýchlosťou myšlienky a pripomenulo mi slová šéfa, prečo som o sedemnástej neprišla na bojovú poradu. Pozrela som na neho, povedala, že som materiály dala na miesto o 17,00 a keď ani o štvrť hodiny nebolo po nikom ani stopy, šla som preč.

Nemám sa príliž rada za toto. Čas beriem vážne a v dobe, kedy každý chodí s mobilom v ruke, sa dá poslať správa, že sa niečo posúva, odkladá, nekoná, ... - proste, ak niekto nie je závislý práve od dopravného prostriedku, ktorý mešká, u mňa pochopenie pre meškanie nenájde.

Viem, viem, treba v sebe potláčať tvrdosť, intoleranciu a snažiť sa o empatiu a porozumenie.

Po akom dlhom čase sa môže chlap ozvať, aby som mu verila, že to so mnou bolo skvelé, ale... Prešlo desať rokov, ale teraz by to zas skúsil.
Taký čas ešte nenastal!
Sa smejem, ľudia, lebo ja si vážne nespomínam... Čas ho vymazal. A aj on musel byť osvietený niečím silným, keď si po desiatich rokoch zmyslí....