vône

Kráčala som rezkým krokom, ako inak, po desiatich hodinách, z práce. Rýchlo domov a hodiť do pračky, rýchlo dať mačiatkam a havinovi , rýchlo niečo k večeri ... Vtom sa mi do nosa votrela vôňa. Nie, žiadna praženica na cibuľke. Vôňa ľalií. Milujem ju. Omamaná a čistá. Ale v tom rezkom tempe som si uvedomila, že záhradku, z ktorej sa vôňa šíri, miniem o tri nadýchnutia, tri nadýchnutia , a oblak vône bude preč, púhe tri nadýchnutia si doprajem. Nezastavím sa vdychovať súmračnú vôňu, cupitám, akoby mi merali čas.

Na kieho šľaka stále utekáme a nevychutnáme si okamih? Prečo sa naháňame za pochybnými pôžitkami, a lásku vdychujeme rozšírenými pórmi len počas troch nadýchnutí? Život pomaličky prináša a rýchlo zoberie.

Hovorím si, že zajtra sa zastavím, že chvejúcimi sa nozdrami budem nasávať tú prchavú vôňu, že pôjdem pomaly, a nechám zmysly hladiť . Hovorím si, že nebudem riešiť, že sa budem len a len tešiť z prítomného okamihu ak mi bude ešte daný.

Takto si dohováram už dávno. Človek vie, ako by mal - a nemá silu uviesť myšlienku do života.
Aj tak sa dá. Na blbosť sa neumiera. Ale žije sa s ňou akomak prázdnejšie... nevoňavo.