Pomiloval ci nepomilovat?

Stretol som ju uplne nahodne v Nasom Meste. Moju spoluziacku z gympla. Dnes lekarku, kedysi vsak babu s ktorou som si cele 4 roky nemal co povedat. Na poslednej stretavke, par rokov dozadu, sme vsak sedeli oproti sebe, a normalne sme sa rozpravali.
Zrazu na mna niekto zavolal. Zensky hlas. Otocil som sa a spoznal ju, moju byvalu spoluziacku. Nikdy nepatrila k tym misskam triedy. Ale nebola ani nikdy ziadna ohava. Cas jej paradoxne pomohol. Stale ma chudu sportovu postavu, ostre crty tvare, vrasky okolo oci a pekne okuliare. Neviem ci som bol nevystriekany, ale mne sa dokonca zdala atraktivna styridsiatnicka. Ked si ju predstavis v bielom tricku, napasovanych nohaviciach, dobrovolne sa k nej prihlasis na vysetrenie.
Pamatal som si ze je onkologicka. Nechcela rozpravat o svojej praci na stretavke, ale niekolko spoluziakov sa s nou rozpravat chcelo. Usmiala sa vtedy na mna a povedala: Nechcela som ist na tuto stretavku, nechcela. Ludia odomna cakaju zazraky, ze im nieco vybavim, nieco vymyslim, ale ja som len lekar bojujuci s chorobou.
Viac sme sa v ten vecer nerozpravali. A zrazu po rokoch na mna krici v nakupnom centre. Plne obchodov a ludi, uzivajucich si zrusenie obmedzeni. Prisla pracovne, uz vybavila co mala, chce si nieco este kupit, za celu tu covidovu dobu nemala moznost.
Ja som isiel na neskory obed. Sam. Tesil som sa na tie tri pismenka v nazve fastfoodu. No ked povedala, ze by sa rada ku mne pridala, ze tiez nic nejedla, zmenil som to na popularne bowls.
Nad miskou tuniaka s avokadom sme kecali o pandemii. A o zdravotnictve. A o zacinajucej vojne za hranicami. Vtedy som si uvedomil, ze vzdy bola inteligentna. Vzdy mala prehlad, vedela o vsetkom a predsa radsej zostavala sedou myskou. Dnes je sebavedoma. Rozprava potichu, lebo si nemusi hlukom a prejavom dokazovat, ze je niekto. Na prste nemala obrucku. Nevedel som ci sa spytat alebo nie. Zjavne som sa pozeral na to prazdne miesto dlhsie.
“Ano, som rozvedena. Bezdetna. Bez zavazkov ale aj bez perspektivy”.
Nemal som vsak pocit, ze v jej ociach vidim smutok. Skor ulavu.

Sedeli sme hodinu, nad prazdnymi miskami, vo foodcourte nakupneho centra, davno po obedovej spicke.
Vela krat sa zasmiala, vela krat si nakrutila vlas na prst, zahrnula vlasy za ucho. Skor som pocuval, pytal som sa, ale ani slovo o jej praci. Nechcel som hovorit o svojej rodine. A napriek tomu ten rozhovor bol prijemne plynuly, uvolneny.
Ked odchadzala, pozeral som sa na jej postavu zozadu. Fakt dobry zadok. Ale niekedy nesmies zneuzit situaciu. Alebo?

Preco to pisem?
Lebo by som rad pocul aj iny nazor, mozno ako to vnima zena. Na jednej strane vidim, ze by bola rada ak by sme sa opat stretli, ale postelne. Na druhej strane sa mi zda, ze je jej jedno, kto to bude, len nech jej niekto dokaze, ze je stale zena. Ze si vie uzit sexik, ale nech jej z toho nevyplynu nasledky a zavazky.