Vyznanie ci priznanie?

Asi 4 mesiace som sem neprisiel a nic nenapisal. Aj ked som mal cas. Dokonca aj bolo o com pisat, ale neukazal som sa tu. Hral som sa na urazeneho. Sam pred sebou, som sa hral na zhrdeneho. Urazeny na koho? Na co?

Pisem sem preto, ze chcem a ze ma to bavi. Viem, ze nemam nadanie na pisanie. A nepisem to pre druhych. Aj keby si ten blog nikto neprecital, budem si tu postovat. Tak preco som sa 4 mesiace neukazal?

Nahnevalo ma, ze mi iny hovorili co mozem a co nemozem, o com pisat ano a o com nie. Prekvapila ma ta absolutna neuprimnost. Su to moje myslienky, ktore ked si niekto precita, budem rad. Ak nahodou budeme o tom diskutovat, este lepsie. Konverzaciu miujem.

Nejako velmi nenavstevujem galerie. Necitam si nikdy odkazy pod fotkami. Neviem teda, ci ked da niekto album, ktory jemu osobne urobil radost, ale inym sa nepaci, tak to hejtuju. Predpokladam ze ano.

To kde sme, ze ked si clovek ulavi, vypusti sem anonymne pismenka. Podeli sa s okolim o nieco tak intimne, ze to v real life nikdy nepovie .. tak namiesto obdivu ci povzbudenia, najde si akurat tak hejt, poucenia a usmernenie. Usmernenie o tom, ze jeho nazor je mylny, a len nazor anonymneho honica v diskusii je ten jediny spravny.

Pochopil som. Napisem si sem co ja chcem. Precitam si komentar, kazdy ktory pride. Obcas podakujem. Ak sa bude dat, podiskutujem. Ale s trolls, honibrkmi, zakomplexovanymi a hlupakmi sa do diskusie uz nikdy nepustim.

Nie som prvy, ani tisici, co prisiel takto naivny a hladal tu trosku uniku od reality. No nasiel tu neziclive prostredie. Nevadi. Pisat si sem budem dalej. Pre seba a svoje dobro. A tych par skvelych lidiciek tuna.

.. a ozaj, ja tu vazne nikoho nehladam a s nikym sa nechcem stretnut.