no čo už

Hlboko som sa zamyslela, asi takých pätnásť centimetrov donútra. Na povrchu sú myšlienky celkom iné.
Už so mnou nezametajú hormóny, tak občas pracuje mozog.
Ale ani jemu sa stále nechce.

Ako to vlastne mám, prečo sa nezoznámim ľahko, som si uvedomila, keď som čítala vyznania kolegýň v blogoch. Spomenula som si na dávne amatérske stretnutie skupiny ľudí, kde boli moje známe blogerky a kopa cudzích ľudí. Bolo to prvé a jediné podujatie, ktorého som sa zúčastnila. Nadir ako správny gentleman odbehol kúpiť pre všetky dámy ružu. Ktorí sa poznali tak mali o zábavu postarané a ja som ale bola ako nepatrične umiestnená. Veľmi sa snažil mi zapáčiť jeden chlap, s infantilným nickom a aj rečami. Po nejakej hodinke som sa rozlúčil. Bolo to moje krásne pražské obdobie, ale náročné, nebol čas okrem povinností na nič. Táto akcia sa ale nejakým zázrakom konala v pešej dostupnosti od môjho ubytovania.
Samozrejme, som sa neozvala tomu fešákovi, ale s Ilonkou som si chvíľu písala, a Kapka, tá by mi veľmi chýbala, keby sme o sebe nevedeli.


Potrebujem vzhliadať. Muž ma musí ťahať k svetlu poznania. Na to musí byť tak nejak silný, ale zas nie veľmi silný, aby neudusil všetko okolo ako priveľký rozkonárený strom. Niečo ako v dažďovom pralese. Ja ako liana tiež nemôžem byť nadmerne ťažká, aby som ten svoj strom nezohla, to by sme sa obaja váľali v bahne a bolo by po šplhaní k slnku. Nejaká tá primeranosť musí byť. Vzájomná opora a smer rastu. A do neba ale ani jeden strom nenarástol, takže, akceptovať vzájomné limity.

Síce je občas problém, ak sa vyskytne nenamontovateľný záchodový deklík, ale Kapka dala návod - priateľ na telefone to vyrieši)))