Ďakujem ti,že ťa mam..

Práve som ukončila rozhovor s manželom.Mam troška voľný deň,tak sme sa nasmiali na stand-upoch Jakuba Luzinu,Dana Čistého,Tomáša Hudáka.Ti, ktorí holduju tomuto štýlu umenia,vedia,o čom hovorím.Tychto typkov asi nebudete poznať,ale pozerám aj Vašich - Miloš Knorr a podobni- tiež brutal hlasky.Ale čo som chcela vlastne napísať.Ze je jediný človek, ktory to ťahá so mnou už neuveriteľné mnoho rokov a ja s ním/34/.V dobrom aj v zlom.Boli sme úplne na dne,prežili sme moju ťažkú operáciu,ale ráno,keď vstanem,viem,že prvý človek,ktorý mi zavolá ,je môj muž.Aky je,taký je, ale je môj.Je otcom mojich 2 dcer.A vážime si seba navzájom.To je podstata manželstva.Vysoka škola kompromisov a tolerancie.Nebudem náš život porovnávať so životmi blogerov,lebo každý si žije inak.Len niekedy sa čudujem,za aké blbosti sa ľudia rozvádzajú a potom dávajú späť.Nechapem to a ani nepochopim.Nehovorim,že som svätá a že som nezhresila,ale nebudem sa tu nikomu spovedať.Nemusim.Je to moja osobná záležitosť.Ved sa hovorí: " Nech hodí kameňom,kto je bez viny".Je tu niekto bez viny? Určite nie,nebol by tu.Stale mi vychadza😃,že asi sme si boli súdení,aj keď ťa sexuálna stránka kvôli jeho chorobe nie je to,čo by malo byt.Ale nech.Je mojou oporou z zivote,pomáha mi a hlavne ma miluje.A ja jeho.Dakujem ti,manžel môj!