Čo to je vlastne za pocit? Niečo ako cestou okolo pekárne cítiť chlebík a vedieť, že ho nepredajú. Slintať, mať chuť - a zmieriť sa s nemožnosťou dostať. Preto ešte nikto nenadáva na pekárov, však.
Romantické je túžiť, nie dostať.
Predstavovať si, snívať.
Zaujímavé je, ako ľahko je nahraditeľný penis.
Viem, čerstvo rozídené smútia, ak bol šikovný, ale keďže bol umiestnený na hroznom kokotovi, tak to dlho netrvá.
A že naozaj nie je za čím plakať, to sa vidí aj na tom, ako musia dokazovať, že nezabudli urážku, odmietnutie, a aj po rokoch prskajú jedovaté sliny.
Je ťažko pripustiť, že svet je omnoho pestrejší, a iný, než ho môžem spoznať ja. Nevadí, každý má svoje limity, dôležité je, robiť, čo sa dá, tak ako to viem najlepšie, spoznať, čo môžem a chcem. Akceptujem, že iné to vedia lepšie, inak, zaujímavejšie. Nesúťažím. Neponúkam seba, telo, ani dušu.
Tak mi kurvadrát nedokazujte, že som taká dôležitá, aby som stála za prenasledovanie.