Tak, ako to poznáte

Počujem buchnúť vchodové dvere. Konečne. Ešte sa chvíľu zohrejem v posteli, ponaťahujem a vstanem. Našťastie necvikám kartu v robote ako ona. Zase mi nedala ani pusu. Čo už. Rozmýšľam, kedy to vlastne začalo. Nedávno. Nie, nedávno to len prepuklo. Ani sa nedá povedať, kedy to začalo. Nebol to slávnostný okamih začiatku konca. Nič veľkolepé, že odteraz sa prestaneme držať za ruky, prestaneme sa bozkávať a bude na mňa permanentne naštvaná. Ale celkom presne viem, kedy sa začali objavovať prvé príznaky.
Čas beží zvláštnym spôsobom. Rýchlo a zároveň pomaly, pomaly a zároveň rýchlo. Posledné dva roky prebehli rýchlo a zároveň mám pocit, že som celé dní len čakal, kedy sa minú. Všetci si pamätáme, ako sme nútene zostali doma, keď k nám z východu prišiel vírus. A mnohí z nás si aj pamätajú, ako najskôr dostali voľno, potom si museli vybrať dovolenku a nakoniec už nebolo ani veľmi čo vyberať, iba číslo autobusu na úrad práce. Skrátka, firma to neprežila, moju zlosť vystriedala snaha pochopiť majiteľa, ale nakoniec sa aj tak dostavila najskôr frustrácia a nakoniec beznádej. Po dlhých rokoch som sa stal nezamestnaným. Žiaľ, v dobe, kedy sa znovu zamestnať bolo asi horšie, ako v divokých deväťdesiatych rokoch s divokými novokapitalistami. Asi vtedy to tak nejako začalo. Teda nie v tých deväťdesiatych, ale keď som prišiel o prácu. A o veľmi slušný, bezstarostný život zaručujúci príjem.Ale v nej to muselo tlieť už dlhšie. Alebo som bol slepý už od začiatku. Lenže vtedy sa mi zdala úplne dokonalá. Veď to poznáte.
Z ničoho nič som zostal doma. Po toľkých rokoch. Deti už z domu odišli študovať, zostal nám po nich len pes a prázdna izba plná zbytočnosti a otázok, či sa ešte vrátia a aké to bude. Veď to poznáte, či už odídu študovať, alebo sa odsťahujú hneď. Raz to vždy príde. Nakoniec, je to lepšie, ako keby sa sem mali prisťahovať aj ich frajeri alebo frajerky. Nech si robia bordel u seba. Povedať týmto mladým, že majú po sebe poupratovať, alebo nebodaj urobiť niečo navyše za iných, to sa už nesmie. Úcta k starším je niečo, čo už nemajú ani v čítanke, pomôcť vedia, len keď je to niečo za niečo. A slušne o niečo poprosiť vedia len vtedy, keď potrebujú heslo na wifi. Kašľať na to. Vraj sme boli rovnakí. No neviem, asi by sme schytali riadnu rukou od metly po krížoch. Hlavne, že už sú preč, aj ich hlučné návštevy, neumytý riad, špinavé porozhadzované handry a všetok ďalší bordel, čo po sebe nechávali. Ani som sa nebol za nimi pozrieť na intrák. Nezaujíma ma ten smrad, špina a bordel. Aspoň že v mojej posteli je tak teplo. Aj tak už musím vstávať.
Aby som sa vrátil naspäť v čase, prišiel som o prácu a ako zodpovedná hlava rodiny som nariadil úsporný režim. Žene sa to zo začiatku nepáčilo, potom uznala, že to asi treba, ale vo svojom vnútri ju určite štvalo, že je koniec jej fitkám, masážam, kaderníčkam, nákladným nákupom a drahým dovolenkám. A čo je pre ňu najhoršie, po rokoch pohodlia bude musieť ona chvíľu ťahať rodinné výdavky. Na to teda zvyknutá nebola. Doma začalo byť dusno, s koncom jej pôžitkov skončil aj náš manželský sex. Veď to tiež poznáte. Po pravde, až tak mi to nechýbalo, sám som nemal náladu. Potom sa preventívne každý večer začala so mnou hádať, aby sa mohla vyhovoriť na zlú atmosféru. Postupne prišla zima, sviatky, tie sme nejako prežili pri povinne zapnutom televízore a povinných návštevách, nakoniec nás povinne prišli pozrieť aj naše deti. Nestihli sme sa v tom frmole ani hádať a tak dusno a napätie v tlakovom hrnci s názvom manželstvo trochu ustúpili. Lenže po novom roku bolo zase všetko po starom. Ja som zháňal robotu, kde sa dalo. Dokonca som začal chodiť kamarátovi pomáhať nosiť a zháňať materiál na prerábky bytov. Pekný pád na držku, z riaditeľa investičného oddelenia na pomocného robotníka. Aj taký je život. Keď to tak beriem, vlastne ma aj bavil. Konečne mi odpadli starosti, okolo mňa sa len výnimočne mihol niekto, s kým by som vedel prehodiť pár slov, a ani to som nemohol, lebo sa väčšinou jednalo o majiteľov bytov a kebyže sa netvárim dostatočne presvedčivo ako hlúpy pomocný robotník, bol by prúser. Robotníci nemajú čo viesť odborné debaty s majiteľmi bytov a domov. Bodka. Páčilo sa mi to, chvíľu samozrejme. Taká aktívna dovolenka, síce nútená, ale zaujímavá. Vo chvíľach čakania v aute som si užíval acidko s rohlíkom a zdalo sa mi chutnejšie, ako drinky na all inclusive dovolenke.
Po stovkách reakcii na inzeráty o zamestaní sa na mňa usmialo šťastie. Už som bol zúfalý, muselo to byť na mne vidieť aj na pohovoroch, aj doma. Už som nemal na nič náladu, ani na sex, ani na poriadok. Totálna letargia. A potom sa to stalo. Zázrak. Prijali ma do zamestania. Síce nič moc, ale lepšie ako nosiť vrecia s cementom. Ani zďaleka to nebolo také dobré miesto, ako som mal predtým. Ale aspoň som nesedel doma. A výplata, taká že keď som ju uvidel na účte, skoro som mal slzy v očiach. Ale neboli od radosti. Len tak tak pokryla najnutnejšie výdavky. Načase, lebo úspory sa už blížili k nule. Aj tak som podozrieval ženu, že ma klame a že chodí tajné na tie svoje nákupy a okrášľovania. Nič som jej nehovoril. Bol som rád, že mám aspoň niečo. Lenže jej to bolo málo. Jej nervozita sa dlhodobo zvyšovala spolu s úbytkom peňazí, ktoré som nasporil, kým som robil. Ona bola zvyknutá míňať svoje zarobené na seba a moje tiež na seba. O nás som sa musel postarať ja. Aspoň že som zastavil úbytok peňazí. Domáce dusno som nezastavil. Ani nás manželský sex sa nedostavil. Ešte bola naštvaná, že si vymyslela lyžovačku v Alpách a musela ju aj zama zatiahnuť. Mne nadávala, že sa neviem postarať o rodinu a že si mám nájsť ešte jednu robotu, lebo toto nie je život. Dokonca mi začala dávať najavo, že ona si predsa len môže niečo dovoliť a ja nemám nárok. V tých chvíľach mi jej bolo až ľúto.
Náhoda chcela, že pri nejakom jednaní som sa stretol s ľuďmi, ktorí mi ponúkli naozaj dobrý job. Bez rozmýšľania som ho zobral. Všetko bolo super. Aj je. Až na jednu drobnosť, ale tá vadí len jej. Pracujem z domu. Preto si ráno môžem pospať, lebo zo spálne do mám do pracovne, ktorú som medzičasom zriadil z bývalej detskej izby, aj so zastávkou na záchode a v kúpeľni, len pár minút. Konečne zase zarábam normálne. Ale nestačí to. Nie kvôli peniazom. Doslova ju zožiera to, že si ráno môžem pospať. Že ona musí chodiť do roboty a ja nemusím. Sledujem, ako ma postupne začala nenávidieť. Ona vie, že to viem. Správam sa ku nej slušne, milo, ale viem to. A ju to dráždi o to viac. Začína má táto hrá baviť. Čím som milší a pozornejší, tým viac má neznáša. Hľadá si úplne absurdné zámienky, aby sa mohla so mnou hádať. Dokonca mi začala vyčítať, že spolu nespávame, ale keď sa k nej priblížim, s jedom má odstrčí. Nevadí mi to.
Našiel som si iné riešenie. Najskôr som sa cítil previnilo, ale zvykol som si. Na nete sa ponúkajú rôzne služby a sex je asi najčastejší. Keďže ma nikto nekontroluje, kedy presne čo robím, lebo dôležitý je kvalitný a včasný výsledok a nie buzerácia ľudí, viem si v rámci obednej prestávky odskočiť uvoľniť sa. Občas sú to mladé študentky, ale ti nemám veľmi rád. Sú afektované a zároveň znudené, chcú to mať hneď za sebou a čo najrýchlejšie zobrať peniaze. Staršie to zase vedia, ale na mnohých sa už podpísal čas a to, čo majú nabehané. Musím priznať, že moja žena sa mi stále páči. Ako žena. Teda, páčila by sa mi ako cudzia žena. Ako vlastná žena je to už ťažšie. Keď sa dvaja ľudia nemajú radi, dokonca medzi nimi vládne nenávisť prekladaná nezáujmom, fyzická krása tam už nie je vidieť. Nepomôže, že je pekná, vždy upravená, že má super postavu, veď sa aj o ňu dobre na moje náklady starala. Štíhle nohy, prsia pekné, aj bez podprsenky vedia vyzývavo dvíhať tričko a modelovať na ňom lákavé tvary. Veď to poznáte. Aby som teda pokračoval, občas som si dožičil takéto potešenie. Raz, keď som bol totálne nadržaný a nevedel som nikoho nájsť, zavolal ma k sebe nejaky chalan, s ktorým sme si pozreli porno a vyhonili sme si pri ňom. Veľmi zaujímavý zážitok, nemôžem povedať, že zlý, ale uz som ho nezopakoval.
Tak som začal viacmenej denne pozerávať porno. Ako som už spomenul, mladé pipky sa mi ani v tam nezdajú presvedčivé, tie v správnom veku sú oveľa lepšie. Sú aj krajšie, ako tie v skutočnosti. Možno sa také dajú sa nájsť aj u nás, ale nevedia, čo by pýtali a tak som sa s takou ešte nestretol. A doba je stále zlá.
Ešte driemem. Počujem buchnúť vchodové dvere. Vychutnám si túto príjemnú chvíľu a pár minút navyše sa zohrejem v posteli, ponaťahujem a vstanem. Pozerám, že vonku leje, v posteli je teplo. To zas bude naštvaná. Snáď do večera prestane a ona vyfučí. Musím už vstávať. Vykonáva, klasický, rokmi overený a pred časom doplnený rituál, len v oveľa oveľa miernejšom tempe. Záchod, kúpeľňa, šatník, kuchyňa, počítač, aby videli, že som pripojený. Kľud, ticho. Ešte idem vyvenčiť psa, nech mám pokoj, aj tak sa tomu nevyhnem. Škoda, že mi ho nechali na krku. Otrava je s tým. A špina, hlavne keď je vonku mokro. Nehovorím už ani, ako vyzerá keď prší, ako dnes. Vyvenčím ho, zatiaľ mi trochu vychladne káva, urobím si raňajky, pozriem maily a správy na internete. Chvíľu čosi seriózne robím, ale asi po hodine si dám pauzu a otvorím stránku s ponukami na sex. Hľadám nejakú peknú zrelú ženu s normálnymi podmienkami a hlavne nie ďaleko. Žiadnu sa mi nedarí nájsť. Nevadí. Otvorím iný stránku, s videami. Tam ich nájdem dosť. Pootváram si ich hneď viacero, tie pekné štyridsiatničky s vyšportovanými postavami, prirodzenými väčšími prsiami, vlastne skoro také isté, ako vyzerá moja žena.
Keď večer príde, predpokladám, že pusu mi zase nedá a bude sa tváriť naštvane a hľadať zámienky na hádku. Nevadí, ja sa zasa budem tváriť, že je všetko v poriadku. Veď to poznáte.