JA VOAYER_part 3

Zákulisie natáčania najkontroverznejšej prechádzky ulicami Bratislavy

Ako spropaguješ svoju akciu, keď nemáš peniaze? Napadlo mi, že bude fajn natočiť video, v ktorom si povediem uličkami Starého mesta v reťaziach a s kuklou na hlave štyri polonahé ženy. Začneme pod Michalskou bránou, prídeme na Laurinskú a vstúpime do budovy, kde bude výstava prebiehať.
Už začiatkom augusta som oslovil patričné úrady, ktorým som vysvetľoval svoj zámer. Vysvitlo, že k tomu špeciálne povolenie nepotrebujem, keďže nebudeme zaberať verejné miesto a ide len o prechádzku. O prítomnosť na tejto prechádzke som však požiadal aj štátnu políciu.
„Dobrý deň, dali mi kontakt na vaše oddelenie. Chcem v uliciach Starého mesta natáčať takú špecifickú prechádzku a rád by som o tom informoval aj príslušnú políciu,“ vysvetľujem policajtovi na druhej strane aparátu.
„O akú prechádzku ide, pane?“
„Budem si viesť na reťaziach od Michalskej brány až po Laurinskú štyri ženy v plavkách, tričku a kukle. No a súčasne to budeme nakrúcať. Budem rád, ak tam bude prítomná aj polícia pre prípad, že by nastalo nejaké nedorozumenie, či konflikt. Všetky miestne úrady som už informoval.“
„V poriadku, pane, pošlite nám mailom presný termín, čas a trasu, ktorou pôjdete.“ Odoslal som žiadosť a na druhý deň mi súčinnosť potvrdili telefonicky.
„Ste si vedomý, že možno dostanete pokutu za verejné pohoršenie?“ oznamuje mi ako prvé hlas zákona.
„Ako to myslíte? Uvedomujem si, že je to špecifická prechádzka, aj preto tam chcem príslušníkov polície, aby sme prípadné problémy mohli riešiť hneď na mieste.“
„No stačí, ak sa aspoň dvaja občania ohradia, že ich to pohoršuje a vtedy vám bude udelená bloková pokuta.“
„Rozumiem a beriem na vedomie.“.
„V poriadku. Budú tam teda v dohodnutý termín dvaja naši príslušníci v uniformách. Majú na vás telefonický kontakt, keby bolo treba. Len vás chcem požiadať, aby ich nebolo vidieť na žiadnom zábere. Oni vás budú sledovať z dostupnej vzdialenosti,“ zneli inštrukcie.
„V poriadku a ďakujem.“

23. 08. 2016, 17:45 sa v úzkej uličke pod Michalskou bránou vyzuli štyri krásne ženy. Na sadil som im kukly, obojky, putá a pripol si ich na reťaze.

„Baby, len mi nezdrhnite a skúste sa neusmievať. Potrebujeme na záberoch správnu atmosféru. Hlavy majte preto sklonené. Vyzerá to submisívnejšie a zároveň budete vidieť, kde stúpate, keďže ste bosé,“ diktujem posledné inštrukcie.

Začal sa pri nás zastavovať takmer každý človek, ktorý nás videl. Vrátane turistov, ktorí sa ako prví nehanbili fotografovať. Divný pocit, ale keď sa v uličke oproti objavili dvaja policajti, mohli sme začať. Mali sme len jeden pokus, aj preto ho zaznamenávali hneď traja kameramani. Jedným z nich bol veľmi talentovaný človek, Michal Nemtuda, ktorý si popri výrobe klipov pre známych slovenských raperov či spevákov našiel čas aj na nás. Pamätám si, ako som ho cez instagram požiadal, či by do toho išiel a on ani chvíľu neváhal. Stačilo len zosúladiť termín prechádzky s jeho časom. O zvyšné dva záznamy sa postaral Róbert s Martinom. Mimochodom, sú to bratia a my traja sme tvorili základ celého organizačného tímu. Bolo zvláštne kráčať uličkami Starého mesta a sledovať všetky tie pohľady prítomných ľudí.
Všetky mali v sebe zvláštny náboj a určite nie negatívny. Veď nakoniec som neplatil žiadnu pokutu, takže sme, zdá sa, nikoho nepohoršili. Dokonca som mal miestami pocit, že by si to mnohé dámy s poslušne kráčajúcimi model kamirady vymenili. Tento pocit túžby vymeniť sa som zažíval aj počas výstavy takmer pri každej návštevníčke. Niektoré mi to prišli po tvrdiť aj osobne. Na rohu Michalskej a Sedlárskej, pri Barrocku som čosi začul. Sledujem pohľady ľudí, ktorí sa zo všetkých terás otáčali a môj divný pocit stále silnel.
„Žala som trávičku v zelenom hájičku, duša moja, duša moja...“ pospevovala si svižne do kroku jedna z priviazaných žien.
„Barborka, skús to vydržať bez spevu,“ doplňujem inštrukcie.
Zvyšok pochodu, ak nerátam, že Robo v zápale nakrúcania skoro zrútil výzdobu jednej z terás, prebehol pokojne a celkom rýchlo, čo mi pripomenuli policajti, s ktorými som po prechádzke prehodil niekoľko slov.
No najskôr som sa s nimi zvítal. Nikdy nezabudnem na výraz toho policajta, ktorému som ako prvému podal ruku stále nastoknutú v rukavici z prechádzky. Keď si totiž detailnejšie pozrieš záznam, môžeš vidieť, že tie rukavice majú na dlaniach množstvo malých hrotov. Muselo ho to fakt bolieť, keď mi ruku poriadne stisol.
„Prepáčte, ani som si to neuvedomil.“
„To je všetko? Už ste skončili?“ pýta sa ma ostňami pohladený príslušník.
„Áno, to je všetko. Nech sa páči, môj občiansky. Mám zavolať aj modelky? Chcete si overiť, že majú viac ako osemnásť rokov? Ubezpečujem vás, že každá je plnoletá.“
„Netreba, pane. Nikto sa nesťažoval. To bude všetko.“
„V poriadku. Ďakujem, že ste tu boli. Dal by som vám lístky na výstavu, ale bojím sa, že by to bol úplatok.“
Usmiali sa a odišli.


Pokračovanie už bude popisovať priebeh prvej Výstavy skutočných nahých žien VOAYER.