Zradné slnko

Nedlho po rozvode, zranená na duši, som si najjednoduchšou cestou dokazovala, že niečo znamenám. Absolútne som nevnímala nijaký mravný rozmer, všetko sa zredukovalo na zasypávanie obrovskej diery v hrudi, teda, v prípade sexu, skôr na zalievanie, niečo ako betónovanie bezodného krátera. Hľadala som svoju cenu, a pritom ju podľa mnohých, strácala. No ale, kto nezažil, nech nesúdi.

Dnešné sneženie mi pripomenulo, ako som šialene chcela nebyť na Silvestra sama.

Už asi v tejto vzdialenosti od Vianoc si ma začal testovať mladý muž, ktorému milenka troška zlomila srdce a veľmi vybielila dom, a tak tiež chcel záplatu na samotu. Pre tie neradostné skúsenosti so zlatokopkou, prišiel pre mňa na horskú staničku vlaku autom, v ktorom sa bežne preváža už iba stavebný materiál. Nech si akože, nezačnem brúsiť zuby na jeho majetok. Pekný štart víkendu, ktorý bol posledný v roku.

Nádherná krajina, biely sneh, a ostré zimné slnko. Na šok zo stretnutia zvolil prechádzku na najbližší kopec nad dedinou. Výhľad na vzdialené Nízke Tatry, kde lyžoval ten, ktorý ma do svojho času nezakomponoval. Viete, ako sa v človeku zasekne truc, vzdor, že keď ty raz, tak ja aspoň trikrát? Lenže, podľa reakcií chlapa, nevyzeralo to ani na štvrť, nieže trikrát. Ako sa v tej záplave svetla ostrejšieho ako reflektory pri filmovaní pozeral úkosom, vyhrklo z neho: To nepôjde. To sa človeku hneď veselšie kráča po panenskom snehu, však. Nezdrhla som. Miestenku na vlak som mala na pozajtra. Skoro tristo kilometrov je dosť presvedčivý argument.

Odhodlaná, že budeme dva dni popíjať čajík a pojedať sušienky, prípadne skúmať hĺbku snehu, ak už neobsedíme, som to nekomentovala.

Dopadlo to ale inak. Tlmené svetlo v drevenici, svietenie polienkami v krbe, pozeranie filmu z ukrutnej výpravy ďalej ako na Sibír nás nejak zblížilo, zotrelo vrásky.

Kožušina z medveďa by mohla rozprávať.

Dosť bolo romantiky, milé dámy. Poučenie z toho je: na prvé stretnutie iba za priaznivých svetelných podmienok. Pretože sa môže stať, že ... a to je na inú rozprávku.