Vyschnuté pero

Do kancelárie sa zákerne zakráda tma. Skromné svetlo jedinej drobnej lampičky na stole bojuje neúnavne s modrou žiarou monitora pracovného počítača. Napravo od neho slušná kopa faktúr, čakajúcich na kontrolu a finálny podpis. Zbesilá naháňačka zamrznutých vločiek snehu okolo pouličnej lampy na druhej strane prázdnej ulice pripomína blížiaci sa záver roka, keď treba mať vyčistené stoly, vyčíslené súčty a splatené účty...


Má dať. Dal. Dala... Do rúk si beriem pero. Ide sa na posledný podpis a ďalší účtovný prípad je "ad Acta". Stane sa však niečo nečakané. Namiesto dobre známych hladkých vĺn hrot môjho pera stráca smer. Vybočuje z trajektórie akoby ho milióny drobných zrniek piesku zviedli zo známej cesty.

To pošmyknutie pera mi pripomína známe "faux pas" pri divokej súloži. Nekontrolovaný pohyb, ktorý zavedie špičku pera namiesto roztúženej a rozšukanej mušličky na úplne iné, nepripravené miesto. Pohyb panvy mimo známej trajektórie a vzrušenie prerušené smiechom .... Čaro nechceného.

Moje obľúbené pero je vyschnuté. Od rána opakuje tie isté pohyby a zanecháva po sebe stopu, ktorá vonia na nej tak pekne. Keď je hotová, chytám ju opäť do ruky a kontrolujem ju, či je uschnutá. Ovoniavam mokrú čiarku a nepúšťam ju, kým by mohla zostať ulepená od môjho atramentu.


Na susednom stole je pohodené hrubé pero môjho kolegu. Skúšam ho v ruke, poťažkávam si ho. Zaujíma ma či mi padne do ruky. Premýšľam. Bol by to síce môj rukopis, ale iný atrament. Kontrola by ho spoznala. Ide z toho podobne zvláštny pocit, ako pri prvej pubertiackej trojke držať v ruke pero kamaráta a dobrovoľne ho nasmerova do frajerky. Sklamaný si ho odkladám naspäť.

Beriem si do rúk to svoje. Vypísané. Trochu si ho nahrejem. Potrasiem s ním. Pekne do rytmu. Na hrote sa objaví lesklá kvapka. Pritlačím na správnom mieste. Na konci vydá zo seba tú známu čiaru. Hustú a kvalitnú. Je bezchybná a nespochybniteľne moja. A bude aj pred prípadným auditom.

Dnešný prípad je ad Acta. Zhasínam lampičku.