To o mne - ÚVAHA

Detailne vám popisujem bez servítky a hanby svoj sexuálny život. Či to je dobrý krok, ťažko povedať. Či to neotuľutujem, tiež netuším. Napriek možným komplikáciam ale zo mňa každým novým blogom spadne kúsok kamienka z jedného veľkého sklaného previsu, ktorý v sebe mám.

Viete, všetko to, čo som porobila (a že toho nebolo málo a som fakt na začiatku rozprávania) v bežnom svete ľudí žijúcich predpisovým monogamickým životom, nie je úplne prípustné.

Ja som tá divná, tá ku***a. Ja som tá, čo stále hovorí somariny o svojich potrebách, o svojej sexualite kdekoľvek, s kýmkoľvek a naplné gule. Ja som ten vadný kus spoločnosti, ktorý by možno dokázal prijať život v polyamorii a je presvedčený o tom, že každé druhé manželstvo končí kôli sexu. Kôli sexu!!!! Čo je sex? Pud? Túžba? Potreba? A kto sme my, že nám spoločnosť káže mať sex vlastne len s tým jedným jediným. Prečo sú naše temné predstavy, túžby a sny pre ostatných tabu?

Neviem ako vy, ale ja mám v sebe zviera tak, ako vlastne každý iný človek tejto planéty. Mám v sebe pud, chtíč, potrebu. Niekomu sa prejavuje viac, niekomu menej. Celá zvieracia ríša tento pud vníma a naplňuje. Poznáte prípady, že by malo jedno zviera len jedného sexuálneho partnera? Áno, viem, sú aj také. Výnimky práve potvrdzujú pravidlo a bez nich by to nefungovalo. A tak isto je to v ľudskom svete. Nájdu sa prípady, kde to funguje aj takto dokonale, predpisovo. Prvý a zároveň ten posledný.

Ale keď sa nad tým zamýšľam, 80% ľudí tu má doma človeka, ktorého miluje. Prečo teda svoje niekedy šialené sexuálne túžby rieši tu a nie doma? Prečo s cudzou osobou si dokáže písať o svojej mnohokrát až perverznej stránke otvorene a narovinu ale doma to nikdy neskúsi? Prečo doma rok nemajú sex? Nie je to čisto len kolízia v komunikácii a strach z nepochopenia? Nie je to panika z toho, že sa mi napríklad páči penis v zadku aj keď som muž? Nie je to panika z toho, že som bisexuál a teraz som pre boha iný? Nie je to panika z toho, že by som si strašne chcela vyskúšať BDSM ale to robia len šialenci? Nie je to len obyčajný strach z toho, že vás človek nepochopí, nepríjme, zavrhne? Prečo sa prispôsobujeme spoločenským zásadám ak sme iní? Milujme svoju inakosť a nenechajme si ňou stroskotávať vzťahy len preto, že sa bojíme byť k sebe a partnerovi úprimní.

Netvrdím, že sa so mnou zhodne každý. Ani to nechcem. Ale raz keď sa človek narodí s darom byť ten lev, nemôže sa zmieriť s tým, že bude žrať len trávu ako jeho kamoška koza lebo tak je to správne.

Nie je... Verte mi...