Biedne stroje

Poznáš aj Ty ten pocit,keď sa cítiš ako stroj? Nič viac či nič menej iba akýsi stroj v ľudskom tele.

Každý deň,vždy akoby to isté sa od Teba očakáva , ráno na stole nesladená káva. Bolesť v hrudi Ťa ťaží, no a potom si tu ži.

Beznádejne pozeráš do prázdna, nálada v Tebe zostáva stále fádna. Už ani alkohol na zabudnutie nepomáha, ešte aj vlastné Tvoje dieťa si privlastnila Tvoja mama.

A Ty sa cítiš sama, v duši iba zhrdzavená stará brána. Ktorú otvárali ľudia celkom bežne, no nikdy nikto nežne.

Každý vždy zavolal,len keď od Teba niečo potreboval, inak Ťa totálne na saláme mal. Ty si tu však pre nich vždy bola, no dnes cítim,že sa už skončila táto moja trápna rola.

Iba biednym strojom sa zdáš, keď sa ráno na seba do zrkadla pozeráš. Piesne srdcervúce behajú Ti hlavou, asi si nebola dobrou mamou,ženou,milenkou....

Zhorela si na plnej čiare, v hlave zostali z toľkých bojov len žiale. Chceš už len jedno, ujsť a skryť sa pred celým svetom.

Je jedno či pôjdeš peši a či nejakým letom, Nikto ťa iba tak neobdaruje už ani obyčajným kvetom. Išla by si najradšej o pol noci svetom, aby už skončilo Tvoje prekliatie horúcim peklom.

Iba tak sa niekam pred všetkým tým skryť niekde potichúčku ukrytá byť. Deti dve maličké som na cintoríne v priebehu roka pochovala, ešte sa niekto čuduje,že mi klesá pri tom moja hlava?

V poslednej minúte neznáma doktorka mi zahránila život, a kto ju o to prosil,keď ja už som videla nebeský plot?! Sama tu dnes večer pri klávesnici bdiem, zajtra bude snáď lepšie,viem.

Majte sa tu pekne moji milí AMATéRI, snáď ,keď opäť sem prídem,už nebudem v takom maléry. Umiera mi duša a telo chradne, cítim sa maximálne na dne.