Zvonenie

Idem šťastná do práce. Prekonala som sa. S miernou teplotou sa pasujúc kráčam radostne k plneniu si všedných povinností.
Našťastie, povinnosti sú objednané až na neskoré popoludnie.

Už od vstupu do budovy mi postupne mrzne úsmev. Zvyčajne sa priateľsky zdravíme. Pootvárané okná a dvere odhaľujú mnohé zo súkromia, vieme o sebe navzájom a rešpektujeme sa... a dnes? Čo sa asi stalo? Čo majú proti mne? Zamračené tváre, .. ani kolegyňa zo susednej kancelárie nekýva cez sklo na pozdrav . Niečo sa prevalilo? O čom zase neviem? Niekto ma asi poohováral tak, že byi odo mňa ani pes kôrku nevzal?
Zvyknem sa zastaviť na pár slov, povedať si, čo po víkende nového, ale dnes, dnes naberám rýchlosť , už nech som za svojimi dverami, v bezpečí, z dosahu gánenia, zazerania, nekamarátskych pohľadov, premeriavanie pociťujem už ako vyzliekanie...

Zrazu zvonenie. Za mojimi zamknutými dverami. Zosilňujúci sa hlas dve minúty oznamuje:
"Atentát v posteli, vše co mám rád rozdělí na dva ostrovy od sebe daleko...."
a tak ďalej, kým mobil, zabudnutý na nabíjačke nevypíše: Zvonenie odložené o 9 minút...