To o mne- časť 31 THIS IS LIFE

Rozmýšlam ako pokračovať. Vznikli tu rôzne skupiny ludi. Chápajúci, teoretici, neprajníci a asi aj pár neutrálne nastavenych jedincov. Od začiatku mojich blogov píšem narovinu, úprimne, bez servítky. Nie všetky moje kroky v żivote boli správne, nie vždy som bola anjelik, velakrát som ublížila, zranila, stúpila do hovna. Ale o tom sakra ten život je. Kto z nás dá ruku do ohňa po tom, čo povie, že nikdy v żivote neurobil chybu. Velmi rada by som toho človela spoznala a poklonila sa.

S mojou brigádou prišla možnosť. Prišiel záujem zo strany mužov a ja som sa zas raz prestala ovládať. Nie, nespala som s nimi. Flirtovala, sem tam si písala, snažila som sa naplniť tú moju chýbajucu časť. Doma to bolo na nervy. Franta sa snažil najviac ako to šlo, čo sa týka detí. Ale ja som mala pocit, že som sa dostala v jeho rebríčku na zadné priečky. Vzniklo u nás slovné spojenie: ,, cítim Aljašku". To znamenalo, že sme sa odcudzili. Bolo to samozrejme s humorom, s nadsádzkou ale vlastne to bola pravda.

Som osobnosť. Som živel. Som prírodný úkaz. Som nálož energie, som žena, všade je ma vždy vela. A toto všetko sa v tom čase strácalo. Strácala som seba. A keď v tom čase prišiel niekto pre koho som bola to všetko, logicky som sa nechala uniest. Začala mi taká podivná pracovná love story. Kludne ma ukameňujte, kludne píšte nenávistné komentáre. Zvládnem a nevadí mi to. Všetko to čo sa stalo, čím sme si ako manželia prešli, boli kúsky puzzlí, ktoré postupne do seba zapadali.

Zmotala som sa, zase mala v bruchu motýle, zase mala ten pocit, ktorý zo mňa robil mňa. Na jednej strane som netušila ako s tým všetkým naložiť, ako to riešiť, na druhej strane to bolo niečo, čo mi doma vlastne chýbalo. Keď celý ten môj úlet vypukol, keď som šla s pravdou von s tým, že neviem čo mám robiť, bolo to hrozné. Zase som dokázala zraniť, spôsobiť bolesť.

Ja som to naozaj nechcela. Chcela som byť dokonalá, dobrá. No v tej dokonalo dobrej pozicií som tom nebola JA a vnútorne som trpela. Dnes už viem, že bol problém okrem iného v komunikácii. Nehovorila som o tom, čo cítim, čo potrebujem. Nepriznala som svoju tvár maniačky a lovca. Nebavili sme sa o tom, čo sa vo mne deje, o tom, čo ma uspokojuje. Dusila som v sebe svoju osobnosť a reálne sa postupne dostávala do pekných sračiek.

Ustáli sme to ale tak ako to býva chvílku po nejakom prúsere alebo hádke atd bola u nás idylka. Časom sme sa ale zase dostali do rovnakého stavu, kde sa svet točil len okolo problémov, detí, práce a nezvládaní situácie.

Priznám sa, asi 5 rokov trvalo kým sme našli to, čo sme potrebovali. Ešte potrvá, kým sa v blogoch dostanem do prítomnosti a verte mi, urobila som ešte dosť somarín. Ale stojím si za tým, že každá jedna bola potrebná a každá jedna nás vlastne približovala k úspešnému finále. Priznať si kto sme, čo chceme a potrebujeme je niekedy neskutočne ťažké. Ja som to všetko tajila a trpeli sme tým všetci. Dokáže nespútaná nymfa a lovec žiť normálny život bez ubližovania tomu druhému?