Poznáme sa?

Už je to raz tak. Štve ma, keď čítam v maili, "iste si na mňa spomínaš" a za tým podpísané krstné meno.

U ženy je jasné, že si nevybaví ako sa volala, keď sme boli v nejakom kontakte, ak sa vydávala priemerne raz za päť rokov. To je človek sám dezorientovaný.

Muž ak zmieni len svoje krstné meno, musí mať nepochybne dojem, že je toho mena jediný v šírošírom Vesmíre.

Prípadne, z dôvodu nepatrnej ženatosti sa mi nikdy celým menom nepredstavil.
Možno aj to krstné meno nebolo tak celkom jeho /perla bola raz,, že neklamal, tvrdil, že to je jeho birmové krstné meno) .
Takže, keď si po mnohých rokoch a neúspechoch u iných si zmyslí, že by to predsa len mohol skúsiť u mňa, nadviazať na minulé, nevie, či si mám spomenúť celkom, alebo radšej len tak čiastočne.

Na to pekné hej, a na trápne zdrhnutie bez slova radšej nie. Tak stačí na oživenie uviesť nejaké všeobecné meno. Po vytriedení uvidí, či z tohto mračna zaprší. Dvadsať identických správ, možno sa vyskytne niektorá, ktorá zahrá, že vie o čo ide.

Naposledy, pani chcela v mene toho, že sa "poznáme" urobiť zo mňa distribútora čohosi príšerne drahého a zbytočného, práve podľa toho sa mi jasne vybavilo, čo to bolo minule za kontakt.

Muži sú jednoduchší. Po rokoch si spomenú, že útekom nezavreli dvere, len zmizli, nápadité výhovorky sú, že boli služobne v zahraničí /neviem, kde päť rokov nie je prístup k internetu, a nikto mi to nezprezradí, lebo sa urazí, že si dovolím spochybňovať)))

Máte to tiež tak? Hlavne nijaké mená? Stačí nick ak to bolo zoznámenie cez net? Zmiznutie bez rozlúčky sú otvorené dvere k návratu?

Ospravedlňuje máj všetko?