Pekárnička

V kuchyni sa často odohráva viac súloží než v spálni či obývačke. Viac aktivít, a ked je už človek v švungu...

Ked už je tu blog s tanierom v hlavnej úlohe, prečo nie aj iná kuchynská záležitosť.
Príšerne mi to zariadenie zvyšuje tlak, rozčuľuje ma. Skoro tak, ako väčšina ľudí.
Ono totiž, aby bol výsledok primeraný očakávaniu, treba ingrediencie dávkovať PRESNE!

Som síce prísna, ale mám nejakú tú toleranciu odchýlky. Toto nie. Sfiňa plechová automatická, ono bude výsledok fajn iba ak jej dám presne... a v tom teda nie som dobrá.

Na praktikách sme v labáku inak ctihodnej fakulty varili mydlo. Mne následkom meraní "od oka" vznikla síce mazľavá hmota, ale voňalo to ako mydlo, aj radosť som z toho mala nekonečnú.

Mám rada nedokonalých ľudí aj všetko s nejakou drobnou odchýlkou od stopercentnosti, ktorá by spôsobila beznádejnú nudu, a tak je jasné, že pekárnička pre mňa nie je. Keď cesto v miske je redšie, pridám múku, ak hutné, zriedim ... a zrazu nie, mám lotériu, neviem do samého konca, čo sa deje, neviem, či to na konci tých divných zvukov vyklopí jedlý chlebík, alebo dáku hrču nepoživateľného lepenca.

S ľuďmi je to tiež tak. Do niektorých človek dáva, myslí si, že správne prísady, a po dlhom cvrlikaní a tréningu závitov v hlave a prstov na klávesnici zistí, že výsledok treba zahodiť.

No čo už, chybami sa človek učí. Možno.