No čo už

Daždivé počasie a, celou cestou sa usmievam ako pako. To nič, len som si spomenula na príjemný románik a to, prečo nechcem na diaľku.

Stručne, preto, že po dlhej abstinencii je z milovania horšia svalovica ako po roku liezť v Tatrách našich najvyšších kamsi medzi kamzíky.

Úsmev bol venovaný tomu iskreniu, keď sme sa na seba na jednom pracovnom seminári pozreli a bolo nám jasné, že to bude, a, zrejme to bolo jasné všetkým prítomným))
Nebyť tých sto kilometrov medzi nami... ale to sa rieši v druhej vlne. Najprv nepozná túžba prekážky. More by sa dalo preliať cedníkom, Himaláje prejsť ako park. Niekam sa to stratí medzi raňajkami a olovrantom, vo všedných starostiach, ktoré zas vyhrajú nad nádherou zdieľania ľudského tepla, starosti, ktoré zvíťazia nad všetkou tou nehou a krásou.

Lebo to dopustíme.