mantinely

sú asi to, na čo môžeme neustále narážať a zraňovať sa, alebo aj, častejšie, nás chránia pred ešte horšou zrážkou, ked nás nútia hrať podľa pravidiel. Sami si určujeme ihrisko, aj pravidlá a keď sa tam sami nechceme začať nudiť, občas zaplníme svoju hraciu plochu postavami.

Nakoľko sa niektorí odmietnu chovať podľa našich pravidiel a tie ich nevieme akceptovať zase my, počet hráčov je premenlivý. Niekde viac, niekde menej. Niekto má svoje ihrisko rozryté akoby tam prešla črieda divočákov, niekto si chráni a čistí svoje tak, že v podstate zostane sám.

Koľko ústupkov ste ochotní urobiť, ak chcete mať sex? Napríklad, mne je ženatý muž za hranicou, nechcem ani počuť dôvody. Proste, je za ním nešťastná žena, a ja nechcem pridať ani slzu k jej bolesti. Lebo to poznám. Pokojne si píšem, a celkom dlhé roky, kým je to iba také bežné, ľudské, nijaké návody na neveru.

Ešte ma trápi otázka vzdialeností v našich malých teritóriách. Nie je to tu naozaj tak, akoby chcel stretnutie niekto z opačnej strany mongolskej stepi. Čo je únosné? Pretože, vzdialenosťou klesá početnosť stretnutí, možno v prvých štádiách objavovania sa by to šlo raz za týždeň, potom do toho prídu víkendové rodinné podujatia, až frekvencia postupne klesne na jedno stretnutie za dva mesiace... Nie som pesimista, to je len logika veci. Otázka je, načo ísť do niečoho, čo má výhľadovo koniec Lomikare Lomikare, do roka a do dne?

Pre pobavenie, ponuky od cudzích. Mladý vo veku ...no viac než o generáciu, ma príde ku mne pomasírovať. Ženatý ma pozve do bytu na opačnom konci republiky. Vekom primeraný k sebe do lázní, ked sa minú miestne obdivovateľky. Zahraničný muž sa ponúkne rovno ku mne. Všetci počítajú so sexom. Biohazard. Otázka je, keby som kývla , či aspoň jeden z nich by mal odvahu)))
Skúšať to nebudem.