Balada o ruži

Za vysokým kamenným plotom,obrasteným popínavým brečtanom bola záhrada.Rástli v nej všakovaké kvety od výmyslu sveta.Záhradník sa o ne dobre staral a ony sa mu za starostlivosť odmeňovali krásou svojich lupeňov.

Uprostred záhrady však rástla ruža.Jedna, jediná.Mala vysokú stonku obsypanú tŕňmi a lístkami,na konci ktorej sa skveli lupene ružovej farby rôznych odtieňov.Záhradník ju každý deň starostlivo polieval a dával pozor,aby okolo nej nerástla žiadna burina.No ruža sa pred ním nechcela naplno rozviť a ukázať mu svoju vnútornú krásu.

Raz,keď šiel po letnej búrke skontrolovať ako sa jej darí,všimol si, že na vrchole jej lupeňov sa jagá posledná kvapka letného dažďa.Pristúpil bližšie a prstami rozotrel kvapku vody po lupienkoch.Ruža sa zachvela a zatúžila viac po jeho dotyku.Najskôr bruškami prstov jemne prechádzal po hrane lupeňov,nikam sa neponáhľal.Dával jej čas.A keď vedel,že je pripravená,začal ich pomaly rozhŕňať.Veľmi pomaly.Ruža však bola taká nedočkavá a túžiaca,že sama pootvorila lupienky a vpustila ho dnu.Najskor len špičku prsta, potom jeden článok,druhý a nakoniec sa lupienky úplne rozostúpili a zahradníkov prostredník vkĺzol hladko dnu.Nečakal,že bude taká horúca.Obopla ho tesne svojím vnútrom a on sa vňom kĺzal a skúmal ho.Von a dnu,dnu a von.

Úplne sa mu oddala a on mohol pridať aj ukazovák.Oba jeho prsty ju láskali a dráždili až kým z nej nevytryskli posledné kvapky rannej rosy,ukryté hlboko v jej vnútri.Rozotrel si tú opojnú šťavu po svojich perách a ochutnal sladkosť jej lupeňov.Bola to najkrajšia odmena za jeho starostlivosť...