Rozpočítavanie, odpočítavanie

Vždy, už pri detských hrách, niekto musel z kola von. Rôzne. Jednému sa zaviazali oči a musel šmátrať a chytať, zvyšní provokovali. Niektorí sa nechali ohmatať, nie polapiť. Lebo polapený musel prevziať šatku na oči a bezradne tápal v priestore plnom záhadných zvukov, kým nepochopil, o akú hru tu ide .

Zdalo by sa, že je to náhodné, že riekanka si vyberie, ale iste si spomeniete, že nie, že sme si rýchlo spočítali slabiky. Kto rozpočítal, mohol osudu pomôcť.

Hráme sa dodnes na náhody? Prípadne, je to skôr tak, že posúvame udalosti, aby sme dostali, čo chceme, a potom to prezentujeme ako osud?

Počítadlo tu je milosrdne vzostupné, nedesí ma svojou neodvolateľnou nulou, ničotou, skokom do neznáma ako pri štarte rakety 10, 9, 8, ... 3, 2, 1 ZERO. kedy vlastne začína veľký prelom.
Pamätáte si okamžik, kedy sa vám preklopil život?

Vidím to pred očami. Bola som odhodlaná v dobrom aj v zlom vytrvať. Má to svoje hranice, každý ich má inak posunuté na ochranu svojej integrity.
Hovorila som mu, nerob to, zabije ma to.
Šli sme splácať jeho dlhy, čakala som na neho v aute, a myslela si, že ešte jednu obálku zabudol. Nezabudol. Nechal mi ju naschvál, aby som videla na fotkách, ako si užíva s milenkou, kým ja škudlím, aby mne a deťom exekútor nezobral strechu ktorú on prehajdákal.
Zabilo ma to.
Preto som tu.

V puberte sme si veštili. Našla pár gaštanov, skúsila som si spomenúť. Bolo to takto :
Šťastie, nešťastie, láska, smrť, miluj, nemiluj, verne, tajne, kytička, hubička, dopis, rande.
Bolo ich jedenásť. Dopisy nechodia, bude to mail.