Omišátko

Chcem vám o ňom porozprávať.

Zoznámte sa. Veľký, stavaný,
súmerný, na prvý pohľad vyžarujúci sebavedomie. Žiadne sekané pohyby
neurotika, naopak, pôsobivé, ladné, dávajúce najavo dostatok vnútornej
sily. Celý čierny, zelenooký...

Potiaľto stále tuctový, keby...

Keď som ho pomenovala po kamarátovi, netušila som, ako veľmi sa budú podobať. Kamarát už nie je, Omišátko mi zostal.

Keď
sa vrátim z ciest, odignoruje ma urazený, ako som si dovolila
opustiť ho.... Keď som doma, nedá mi ani prednosť vo dverách, dávajúc mi
najavo, že On je dôležitejší. Neskôr sa túli, vlastnícky hupsne na
kolená, postaví sa na zadné, pacičkami ma objíme okolo krku a otiera sa,
značkuje si svojho človeka, slastne pradie, nastavuje ten svoj nádherný
čierny kožuch pohladeniu. Dva celé dni a noci nebol doma. Prišiel
ráno, akoby nič, prekypujúci spokojnosťou, viditeľne z miest, kde
nestrádal. Predviedol etudu prítulnosti a rozosmial ma . .. kocúr toto
môže .... :-)