Urobila som si radosť. Sľúbila som, že niekam zájdem, aby sme sa videli. Ked sa už poznáme pätnásť rokov len tak že cez písanie. Občasné, samozrejme. Nijaké žeravé. V tieto dni sa viac stretávame v myšlienkach s tými, ktorí tu už nie sú, tak pre zmenu, že si pokecám so živým.
Je to také zvláštne, vypraviť sa, premôcť svoju pohodlnosť v prípade , keď človek tuší, že ...
Skoro som cúvla, veľa nechýbalo, ako správny srab som si chystala tri, štyri dôveryhodné ospravedlnenia, neřku-li, výhovorky, ale potom som sa pochlapila , obliekla si festovné termoprádlo, kapucňu stiahla hlboko do čela a šla, a šla a šla, ..
Na stretnutie treba dvoch. Usmievala som sa, celkom sa mi uľavilo, že neprišiel. Urobila som dokumentárne fotky, aby bolo jasné, že som v správnom čase na dohodnutom mieste. Tak málo stačí ku šťastiu, k pocitu morálnej nadradenosti. Stačí dodržať slovo.
No a je vám jasné, v čom je problém. Nie v tom, že neprišiel, ked nebolo o čom za pätnásť rokov, ťažko by sa to zrazu zmenilo.
Problém je, že v tej svojej výške nemáme priveľa spoločníkov. Je nás asi ako sedemtisícoviek v Himaláji. Pusto a smutno.
Medzi klamármi je to síce s ručením obmedzeným , ale nikdy nie si sám.