Přes to vlak nejede,

to musíte vedieť aj o polnoci. Mňa keby o polnoci zobudili, nedostanú zo mňa lautr nič. Nie som vtipná ani bdelá, a rozospatá by som zrejme bojovala o svoju duchnu, nie o ťahanie vedomostí z podvedomia.

Vlak samozrejme nejde tam, kde sme nepostavili koľajnice. Nemôžeme byť pre nikoho ani len zastávkou na znamenie, akože, naskočte si, tu nezastavujeme. Prísť, aj odísť sa dá len tam, kde je cesta, či šíny, prípadne letisková plocha, ak to berieme hromadne.

Vlastne som chcela, ked už máme obdobie temna až do slnovratu, vedieť, či máme striktné "cez to nejde vlak". Lebo teda,

s vekom to už nie je modrooký štíhly blonďák a inak nikto, je to často o charakterových vadách. Predsa, ked podvádza manželku, s ktorou žije, prečo by neklamal mne, s ktorou si plánuje len občasný sex. Chcem ja byť klamaná? Fakt o taký pocit nestojí ani Biely Tesák.
Ďalej neviem prekonať fajčiarsky pach.
Už dávno by som prestala písať, kebyže mi tu nevypisuje, že nemám tisíc znakov, čiže, ... tu je tiež nastavený mantinel.
Ešte nemôžem nechať rozhodiť svoj pokoj ľuďmi, ktorí každú chvíľu menia + na -. Prepolarizujú sa, nevedno prečo, možno len fúka vietor inak, možno prenášajú svoje dojmy na kohokoľvek, kto je poruke. Tak prichádzajú básnici o ilúzie, a ľudia o kamarátky.

To svetielko v diaľke na nás žmurká, vidíte to?