Dôvernosti

Často sa mi ľudia zdôverujú. Možno už vyzerám ako bútľavá vŕba. Má to ale háčik. Oni mi to píšu bez toho, aby sme sa videli.

Na jednej strane anonymita umožňuje hrať iné role, pokojne stokilový malý muž môže byť za štíhleho baleťáka. To nevadí, to je len divadlo. Horšie sú otázky na telo.

Najsamviac nebezpečná mi príde otázka, či bývam sama. No to je od uhla pohľadu. Či mám brať celú planétu, svetadiel, štát, okres, mesto. Nie, nebývam sama, naša ulica je plná ľudí a, sused má dokonca okno do nášho dvora...

Celkom cudzí mladý chlap sa ponúkol, rozumejte, bez predchádzajúcej komunikácie, že kde to teda žijem, on si tam nájde prácu aj podnájom. To bola tiež silná káva. Normálne sa ponúkol k adopcii ako zatúlané zvieratko. Po dvoch troch správach bez fotky a základných údajov.

Dievčatá, ženy, máte skúsenosť, že by sa vám muž, s ktorým ste sa ešte nestretli, ale, nejaké šance tu sú, zdôveril? S niečím, s čím muži chodia asi k urológovi. Že už nevstávajú dvaja. Že má pocit, akoby mu už tak stopercentne nestál v pozore.

Viem, že ak už je vzťah a prihodí sa to, empatia ten trapas vyrieši, uspokojiť
ženu je možné aj inak. Vopred avizovať nefunkčnosť, či nespoľahlivosť toho svojho kamaráta, to je akoby hľadal terapiu. Výzva, či si žena s ním poradí.

Máte iný nápad, čo by mohlo byť príčinou poskytnutia takej dôvernej informácie?.

Som mierne zmätená.