Extrémny fetish - sme divný?

V tomto blogu by som sa rád venoval všetkým úchylákom a tým, ktorý majú až nadmerne netradične, tvrdé a zvrátené preferencie a fetishe. Nemusí ísť len o BDSM alebo “nechutnosti”. Svet erotických fetishov je obrovský, otvorený a kreatívny. Každý z nás má to svoje a je to úplne v poriadku. Nemôžem hovoriť za všetkých, ale u mnohých z nás sa tieto fetishe objavia samé. Či už v rannom veku alebo postupom života s určitými udalosťami. Nevyberáme si to dobrovoľne.

Príde mi teda veľmi nefér, že sa od detstva musíme hanbiť za niečo, čo sme si dobrovoľne nevybrali a i dnes, v dospelosti sa s tým nemôžeme veľmi podeliť v rámci širšej verejnosti. Je to stále akési TABU, ktoré spoločnosť nedokáže pochopiť.

Mal som zhruba 11 rokov, keď som prvý krát pocítil pocit vzrušenia. Bolo to pri sledovaní kriminálneho seriálu, kde záporacií uniesli a zamkli babu v mraziacom boxe. Bola jej tam zima, triasla sa a nemohla uniknúť. Vzrušilo ma to ale ako 11 ročný som tomu pocitu nechápal. No chcel som ho zažiť znova.
A presne takéto scény vo filmoch a seriáloch, kde dochádzalo k násiliu sa stali hnacím motorom mojich fantázií. Takéto fantázie som začal v hlave aplikovať na svoje spolužiačky a predstavovať si, ako s nimi robím rôzne veci, podobné vo filmoch ale už spojené aj s ich intímnymi partiami.
Pamätám si na to, ako občas spolužiaci niekde získali krátke porno video, na ktorom bolo niečo divné až nechutné a všetci z toho boli zhrozený a robili si z toho srandu. Ja tak isto, ale iba aby som zapadol. V skutočnosti sa mi to páčilo. Bolo na tom niečo, čo ma priťahovalo. Ale opäť pripomínam: bol som dieťa, a nevyberal som si to. Proste sa mi to páčilo a vzrušovalo ma to.

A tak som rástol a vzdelával sa, dostával sa hlbšie a hlbšie do BDSM a erotiky obecne. Celú dobu som si však stále myslel, že som chorý alebo som nejaký psychopat. Proste som detstvo a pubertu prežil s pocitom, že som iný, divný, asi chorý a zvrátený a nemôžem sa nikomu zdôveriť, pretoze to bežný človek nepochopí. Cítil som sa sám, odmietnutý spoločnosťou.

Mám dnes asi 1 000 rôznych fetishov a preferencií, prevažne v rámci BDSM ale aj mimo neho. Fascinujú ma aj niektoré tie veci, ktoré sú aj na tejto stránke zakázané.

FANTÁZIA VS REALITA
Musím sa priznať, že v rámci vytvárania príbehov a fantázií som si predstavoval aj omnoho drsnejšie veci, než si ktokoľvek dokáže predstaviť. Ale je to len fantázia a ja to už teraz viem.
Som normálny chalan, krorý žije normálny život a v reálnom živote by som nikomu neublížil proti jeho vôli a neurobil nič nezákonné.

Aj v rámci reálneho života by som rad skúsil rôzne drsné praktiky a zahral si dlhé a komplexne BDSM hry v takom tom “hardcore” režime, kde uz si aj mnoho nadšencov povie “tak to už je asi moc”. A po pravde neviem, či dokážem nájsť človeka, čo by chcel to isté. Ale žijem dobrý život, rád sa vzdelávam, podnikám, mám okolo seba skvelých ľudí. Moji najbližší už o mne vedia, aký som a čo mám doma v skrini (viď moj fotoalbum). Nemám preto už potrebu si mysliet, že je so mnou niečo zle a nedajbože urobiť niečo, čo by som ľutoval. Ale ja mám šťastie na skvelých ľudí okolo seba, chuť sa vzdelávať a dostatok sebavedomia na to, aby som sa dnes nehanbil za to, kým som. No nie každý je taký.

Preto tu potom máme tých úchylov, ktorý sa raz proste dopustia nejakého trestného činu, lebo neovládajú svoje pudy a fantázie ich prerastajú. Sú úchylky, ktoré hraničia s chorobnosťou a sú trestné a je dobré, že sú trestné. A človek, ktorý ich má by mal byť určite pod dozorom a ja som všetkými desiatimi za. Ale….

Nie je to z časti aj chyba tej “správnej” spoločnosti? Mnohí z vás si ani neuvdodmujú, aké je to celý život držať v sebe tie najtemnejšie pocity a myšlienky s tým, že sa nemôžu nikomu zdôveriť, pretože by ich všetci hneď odsúdili a opovrhli s nimi. Pocit samoty, opovrhnutia. K tomu si pridajte zlý sociálny život, nižšie IQ a taký človek má proste vysokú pravdepodobnosť, že to v ňom raz vybuchne a spraví blbosť. Áke by to ale bolo, keby to spoločnosť akceptovala? Keby spoločnosť povedala “hej chápeme ťa. Narodil si sa s tým s nemôžeš za to. Poďme sa o tom porozprávať a skúsime niečo vymyslieť” a podala pomocnú ruku namiesto výsmechu a opovrhnutia.
Ale nie je to teraz tá hlavná téma blogu. Späť k nám, čo žijeme normálne životy, len máme netradičné preferencie.

Čo by som vlastne chcel je možno trochu viac pochopenia pre nás, uchylov. Nemyslím si, že sme divný. Proste sa nam len páčia dosť svojské a divoké veci. Ak mám hovoriť za seba:
Páči sa mi mnoho vecí, chcem ich zažívať, chcem vychádzať z konfortnej zóny, získavať nové pocity. Chcem hrať stále nové hry a skúšať nové formy bolesti, vrušenia, nadvlády aj poníženia. Proste ma ten svet baví a to, že som otvorený takmer všetkému mi nepríde ako problém. Tak, ako som otvorený novým veciam v živote, tak som aj v erotike.
Je škoda, ze tu na Slovensku je nás tak strašne málo. A možno nás ani nie je tak málo, ale ľudia sa boja výjsť s pravdou von, pretoze slováci sú proste zakomplexovaný a žijú v bublinách. Možno, keby sme otvorenejší, ako napríklad Nemecko k perverznostiam, ľudia by sa nebáli povedať “Hej milujem BDSM” alebo čokoľvek iné” a my by sme sa necítili tak sami.

A ako ste na tom vy? Sú tu nadšenci rôznych praktík a fetishov? Máte aj také, ktoré držíte v tajnosti? Ja osobne už v tajnosti nič nedržím. Rozhodol som sa byt otvorený. Len to nemôžem úplne zdielat na verejnosti, lebo podnikám v obore kde by to bolo pohybovanie sa po tenkom ľade.
Ale som aký som a verím, ze raz nájdem človeka, ktorý bude v tomto ako ja a spoločne budeme skúšať s otvorene experimentovať so všetkými úchylkami, ktoré máme :)