Šiltovka, káva a hriech

5 dní, 5 káv a zakázané ovocie, ktoré nám kompletne vyplo rozum

Začalo to tam, kde sa väčšina problémov začína - na diskotéke.

Hudba búchala, svetlá blikali a ona… ona tam stála v šiltovke, tmavých okuliaroch a išla bomby, akoby zajtra nemalo prísť. Jej telo rozprávalo príbeh, ktorý okamžite chcel čítať. Tancovala tak, akoby ju svet nepozeral a práve preto ju každý pozeral. Vrátane jeho.

Vedel kto som, a preto vedel že s ňou príde problém. Ten typ, čo vonia po nebezpečenstve a chutí ako zakázané ovocie. A on bol práve v tej fáze života, keď človek zámerne chodí tam, kde sa môže popáliť.

Pristúpil ku mne. Bez slov. Len pohľad a pohyb. Chytila som ho za tričko, pritisla k sebe a v tej chvíli sa celý klub mohol rozpadnúť bolo by mi to jedno.

Päť dní sme sa skrývali pred realitou vo vôni kávy, v spotených perinách, v jeho dome a vo výhovorkách, ktorým sme sami neverili. Každý dotyk bol nebezpečný, ale o to sladší. Každý bozk bol ako oheň, ktorý sme sa snažili uhasiť tým najhorším možným spôsobom ďalším bozkom.

Pili sme kávu, smiali sa ako blázni a milovali sa tak divoko, že by sa aj steny červenali. Bola drzá, vtipná, s pohľadom, ktorý vedel rozobrať človeka na súčiastky. Káva tiekla, slová plynuli… A každým dňom sme viac strácali pojem o tom, čo je správne a čo nie.

Zakázané ovocie? Chutilo presne tak, ako sa hovorí lepšie než čokoľvek, čo bolo dovolené. Bolo to zlé. A zároveň to bolo to najlepšie, čo sa nám za dlhý čas stalo.

Byt voňal po ňom. Ticho a napätie vo vzduchu. Prvý dotyk nebol o sexe, ale o súhlase. Pozerali sme film, ale moje telo si pamätá len jeho pohľad. Keď sa naše pery stretli, svet sa stíšil. V tej chvíli sa začalo niečo, čo som nevedela pomenovať.

Telefóny začali zvoniť, správy sa hromadili. Svet vonku nás doháňal. Sedela som v jeho kuchyni a uvedomila si, že tento náš mikrosvet je krehký Bola to ilúzia?

Čo vlastne sme? Je toto len únik, alebo niečo viac? V posteli sme sa stratili. Skúšali sme veci, o ktorých sa nehovorí. Zakázané ovocie chutilo sladko. Ale čo potom?

Balila som si veci pomaly. On stál pri dverách, mlčky. Nepýtal sa, či zostanem. Ani ja som sa nespýtala, či to chce. Ale keď ma pobozkal na čelo, vedela som, že tých päť dní bude vo mne žiť ešte dlho.

Obaja sme sa pozerali na seba a vedeli sme, toto nemôže pokračovať. Ale už navždy to bude v nás, ale stálo to za to. Lebo niektoré veci jednoducho musia byť prežité, aj keď nemajú pokračovanie. Niektoré príbehy sú len na päť dní

Päť dní. Päť káv. A niečo, čo dalo zmysel aj chaosu KAIROS...