Keď sa ozve EX…

Ahoj. Dnes riešim takú príjemne nepríjemnú vec. Ozvala sa mi moja bývalá. Nie len tak náhodou – jej vzťah sa rozpadol, potrebuje sa vyrozprávať, posťažovať, trochu pohladiť dušu… pozornosť, blízkosť, známy hlas, bezpečie. Vraj dočasne, ale veď to poznáme.

Problém je, že hoci sme spolu už dávno nie, stále to so mnou niečo robí. Dlho sme sa nevideli, naše cesty sa rozišli kvôli povinnostiam, času, diaľke... možno aj životu samotnému. A hoci sme každý inde, stále si sem-tam napíšeme, zavoláme, ako keby nič. Ako keby tam niečo zostalo.

A vždy, keď sa ozve, som späť. Nie v čase, ale v pocite. Som ako puberťák – nervózny, nedočkavý, plný obrazu tej ženy, ktorá mi kedysi robila svet krajší a zároveň komplikovanejší. Vzrušuje ma predstava stretnúť ju. Byť s ňou. Cítiť ju, ochutnať ju, dotknúť sa minulosti, ktorá ešte vonia prítomnosťou. A viem, že ak by som ju stretol, bol by som schopný všetko ostatné na chvíľu vymazať. Prosto tam stáť ako hlupák a pozerať sa na ňu s tým starým známym „čo ak?“

A tak sa pýtam: ako to máte vy?
Ste s niektorým zo svojich ex ešte v kontakte? A čo to s vami robí?
Dokážete si len tak napísať, zavolať a neotvárať staré dvere v hlave?
Alebo to celé ožíva a trochu vás to rozhodí?

Viem, nie všetky rozchody končia v priateľstve. Niektoré sú tiché, iné búrlivé, a niektoré také, že si ani len nepodáte ruku. Ale ak náhodou áno – spomeniete si niekedy na tie pekné momenty?
Na dotyky, smiech, spoločné rána, hlúpe hádky, ktoré teraz vyznievajú smiešne… alebo len na ten pocit, že niekedy bolo všetko jednoduchšie?

A ešte jedna vec – máte vo svojom živote platonické lásky? Niekoho, koho ste možno nikdy nemali úplne, ale stále vám v hlave zostal ako nedokončený príbeh? Ako to zvládate? Je to pre vás príjemná spomienka, alebo skôr tieň niečoho, čo už malo dávno zostať v minulosti?

Napíšte mi – na čo pekné radi spomínate vy?