Som dolňák,

to viem iste, od včera. Človek si ani nie je istý, kým nemá veľkú vzorku na pozeranie.

Problém je, že, zrak mieriaci k pupíku, či prdelke a lýtkam, neeviduje ksichtík. Presne, keby tam mal miesto hlavy smajlíka, ani si nevšimnem. Lebo chlap nie je pečivo v lidli, nejdem ho kupovať, stačí, ked sa pokochám krásami, normálne, bez emocionálneho náboja, len ako v galérii obdivujete to, čo vytvoril niekto iný a má to trebárs aj ochranú atmosféru za sklom ako Madona z Veveří. Tiež asi nijaký muž nevytvorí stan na kraťasoch, ale, poteší oko, okno do duše.

Vlečiem sa tak s nákupom na náš predlhý víkend, a odkiaľsi, kam nevidím sa ozve: Chceš nejaké korunky? Zarazila som sa, korunku u nás má síce len páv, ale, prečo nie, to by som ešte uniesla. Vtom ma s radostným pokrikom predbehne dieťa, ktorému tatinko takto ponúkol možnosť kúpiť si nanuk, a je jedno, že sa tu platí desaťročia niečím iným, než korunou.

Častejšie než bývalo, čítam v profiloch : fotku pošlem po zmysluplnej komunikácii. No ty hej. Zmysluplná komunikácia, ... je podľa niektorých nekonečný rozhovor o pindíkovi, ktorý má bud veľa centimetrov a preto si jeho hrdý majiteľ musí leštiť ego sám, alebo je to skvostná miniatúra, ktorá sa na fotke od tých pytlíkov dá rozoznať len podľa umiestnenia v strede... Každý typ má svojich fanúšikov, veľký, dlhý, tenký, široký, bystrozraký, senior aj zajko, ale, hodiny o tom písať... to by mohla lepšie poslúžiť tá ai, než živá žena, ktorú skôr zaujíma, či majiteľ nástroja chce o ňom len hovoriť, alebo použije zadok, zdvihne ho zo stoličky a pôjde objavovať stopy leta /čiaru opálenia, napríklad/, a taaak, normálne, či ešte vie, že život je z druhej strany dverí...