Premena frustrácie na niečo?

Každých pár mesiacov sa sem vrátim – a po niekoľkých týždňoch opäť odídem. Koľkí to tu majú podobne? U žien sa ten návrat asi nedeje tak často a u mužov… netuším. Môžem odpovedať iba sám za seba.

Je to zmes frustrácie a nádeje, premiešaná chvíľkami túžby. Svojho času k tej frustrácii pribúdali aj ďalšie pocity.

Vždy, keď sem zavítam, ani nemám chuť pozrieť, čo sa tu deje. Nechcem kritizovať, ale sú to momenty, keď sa človeku tak trochu obracia žalúdok z mužskej obmedzenosti, detinskosti, nedostatku inteligencie – a o emocionálnej úrovni ani nehovorím. Pohľad na žalostne málo žien ma preto vôbec neprekvapuje.

K vzrušeniu, k zážitku patrí omnoho viac než len mechanické pohyby. Patrí k nemu emócia. Akákoľvek – ale musí tam byť.

Takže žien je tu málo kvôli nám mužom. Alebo preto, že sme sa nechali prekričať niekoľkými…? Odmietam veriť, že väčšinou. Preto som sa rozhodol napísať. Len tak. Do éteru. Pretože viem, že sú tu určite zaujímaví, inteligentní ľudia, ktorí sú rovnako frustrovaní ako ja – z nedostatku inteligentného a plnohodnotného vzrušenia. Ľudia, ktorí v sexualite vidia viac než len vizualitu, šúchanie či vulgárnosť.

Ktovie.