Fujara (gay)

Počas krátkej vojenskej kariéry ešte za socializmu som sa ocitol ako doktor na cvičení protivzdušnej obrany (dúfam, že už neprezrádzam žiadne vojenské tajomstvo) na kopci nad Dobřanmi pri Plzni. Vysoký kopec, hore lúka, obkolesená stromami, okolo pole repky v najlepšom kvete. Na lúke sa zložilo 700 vojakov, ktorí sa tu mali dva týždne hrať na protivzdušnú obranu. Na to hranie sa priviezla všetka technika, no zabudli priviezť záchody, latríny či vtedy zvyčajné vedrá a tak od najvyšších po najnižšie šarže všetci chodili hojne hnojiť repku. Ja som každý deň zobral gázik veliteľovi a s „maródmi“ som odfrčal do Vojenskej nemocnice v Plzni, kde som to vybavil predsa len na slušnejšej úrovni.
Mal som samostatný stan s červeným krížom, ale prázdny, pretože vybavenie ambulancie zabudli priviezť takisto ako záchody. Mal som tam akési rozkladacie, veľmi nepohodlné lôžko a veľký matrac, ktorý mal slúžiť ako lôžko pre pacientov a niekoľko stoličiek. Stan mi postavili oddelene od ostatných stanov v tábore, ďaleko od lampasákov, takže večer som sa cítil celkom sám, bez akejkoľvek zábavy.
Ordinačné hodiny som mal hlavne po skončení denného programu. Celé moje vybavenie sa skladalo z pár tabletiek v prázdnej plátennej brašne, octanovej masti a octanového obkladu. Na to, že nie som lekár, tak som improvizoval ostošesť.
Asi na tretí deň poobede sa objavil pekný chalan, s ktorým už na prvý pohľad nebolo niečo v poriadku. Nohy zreteľne od seba a v tvári červený ako maďarská paprika. Keď došiel na radu, veľmi opatrne sa posadil na vyšetrovaciu stoličku a veľmi sa okúňal. Musel som ho posmeliť, aby mi povedal, čo mu je s tým, že existuje nejaké lekárske tajomstvo. Tak sa teda odhodlal a povedal mi, že aj on bol hnojiť repku a pritom ho niečo tam uštiplo. Hovorím mu, že to teda ukáž, no červeň v tvári zosilnila na úroveň farby sovietskej zástavy. Neochotne spustil maskáče a trenky a ja som sa skoro nezdržal smiechu. Medzi nohami mal riadnu červenú fujaru, dlhú aj hrubú. Videl na mne, že som sa musel veľmi ovládať a bojazlivo sa spýtal, čo s tým budem robiť. Treba povedať, že mal pekne vypracované bruško a bol to celkom sympatický fešák, tak mi hneď začali pracovať mozgové závity, ako vyriešiť situáciu nielen jeho ale aj moju. Povedal som mu, že budeme to liečiť a vypíšem mu péenku, teda že sa nemusí zúčastňovať výcviku a ostane u mňa v stane ako ťažký pacient. Viditeľne mu odľahlo a na tvári sa objavil náznak úsmevu. Povedal som mu, nech si prinesie veci a že bude u mňa ako pacient v stane. Odišiel to oznámiť svojim kamošom a lampasákovi. Ja som ďalej „ambuloval“ a za chvíľu som počul vonku hlasný krik a do stanu mi vtrhol jeho veliteľ. Kým on bol v maskáčoch, ja som bol vo vychádzkovej uniforme (zobudili ma v nedeľu ráno a nepovedali, kam idem, tak som sa vyobliekal...), dovolil som si ho slušne, ale rázne upozorniť, že toto je ambulancia, kam nikto nemôže vstúpiť bez môjho dovolenia a prikázal som mu vypadnúť. Vyšiel teda von a ja za ním. Vonku sa ma opýtal, prečo jeho vojak je „vypísaný“ a nemôže slúžiť, chcel ho totiž dať do služby ako dozorného. Stroho a so zvýšeným hlasom som mu povedal, že to je lekárske tajomstvo a jediný kompetentný na rozhodovanie o osude pacienta som ja, aby si teda hľadal iné riešenie. Celý rozzúrený a s nadávkami odišiel.
Mladý vojak a aj ostatní čakajúci vojaci boli viditeľne potešení, ako som lampasáka poslal do ... Vojačikovi som ukázal, kam sa má zložiť s tým, že bude spať na matraci spolu so mnou. Ukončil som ambulanciu a povedal som mu, že teraz ho idem liečiť, aby spustil gate a sadol si so široko roztiahnutými nohami. Do vody som zarobil octanový obklad, z obväzov som urobil obklad, namočil som ho do roztoku, chytil som mu ten orgán mimoriadnych rozmerov a opatrne som ho obtočil obkladom. Povedal som mu, že po tridsiatich minútach obklad vymením, dovtedy musí sedieť de facto nahý. Po chvíli bolo vidieť, že sa upokojil, červeň v tvári postupne mizla. Predstavil sami ako Zdeněk a povedal, že je veľmi rád, že som ho takto vyradil z činnosti, pretože ich veliteľ je hrozný debil a už mu to všetko liezlo krkom. Začali sme sa rozprávať a vysvitlo, že Zdeněk je veľmi milý chalan, inteligentný a zručný, takže som bol rád, že v stane nebudem sám. Usilovne som vymieňal obklady a po niekoľkých hodinách som konštatoval polohlasne, že jeho ozdoba sa pomaly začala vracať k normálu. Zdeněk sa ma spýtal, že to nebude mať vplyv na funkciu... Trochu dvojzmyselne som mu odpovedal, že uvidíme a vyskúšame. V stane sa medzitým zotmelo, mal som tam len malú príručnú baterku, ktorú som používal len počas výmeny obkladov, takže bola tma. Ruch v tábore postupne tíchol a bolo počuť len cvrkotanie tých nezdôb, ktoré štípu slušných ľudí medzi nohy.
Zdeněk si na manipuláciu s vtákom celkom zvykol a všimol som si, že si to celkom užíva. Nevedel som rozlíšiť, či opuch ustupuje a nahrádza ho niečo iné, pretože mi nič nepovedal.
Nastal čas zaľahnúť, tak som sa prezliekol do erárneho pyžama, ktoré som mal pri sebe od nedeľného budíčka, pričom som mu doprial pohľad na môjho vtáka, keď už ja som poznal toho jeho. A neodvrátil pohľad.
Ľahli sme si vedľa seba na matrac v relatívne slušnej vzdialenosti, nakoľko to podmienky dovolili. Spacáky sme mali len prehodené cez seba, lebo začínalo leto a bolo už dosť teplo. Zaželali sme si dobrú noc a zdanlivo sa odobrali obaja do ríše snov. Ja som však bol poriadne vzrušený z toho, že kúsok odo mňa leží pekný chalan s riadnou fujarou. Octanová terapia síce začala pôsobiť, no nevedel som, akých rozmerov je jeho vták za normálnych podmienok. Ležali sme dlho, vonku tie potvory neprestávali koncertovať, ja som rozmýšľal o tom, koľko vtákov budem ošetrovať zajtra a či mi bude stačiť octan, obklady a matrace. Myslel som si, že Zdeněk už dávno spí, dýchal pravidelne a nehýbal sa. V duchu som si predstavoval jeho orgán, bol fakt obrovský, predstavoval som si, koľko je takých vtákov na lúke ... keď som pocítil nejaký pohyb. Zmeravel som a čakal som, čo to bude. Zděnkova ruka sa nepochybne vydala mojim smerom a smerovala viete kam. Prvý dotyk bol opatrný, čakal, či nejako zareagujem. Ja som sa ani nepohol, prestal som aj dýchať, ale tam dolu to malo okamžitú odozvu. Môj krásavec začal okamžite naberať objem a dĺžku, hoci sa nemohol určite vyrovnať tomu jeho. Po chvíli váhania prsty pokračovali ďalej a ďalej. Už sa to nedalo vydržať, tak som sa ho ticho opýtal, čo by rád. Povedal, že aj on by si chcel prísť na svoje a preskúmať toho môjho, keď už ja som omaciaval toho jeho viackrát. Pritiahol som si ho teda k sebe a rovno bez okolkov som mu strčil tiež ruku do pyžama. Už tam nebola fujara, ale píšťala a to poriadne tvrdá. Takmer v absolútnej tme som ho mal desať centimetrov pred sebou a oboma rukami som si ho pritiahol k sebe a povedal som mu, či už môžem otestovať funkčnosť toho jeho zázraku. Trikrát potichu zakričal jo joj jo a pobozkal ma na pery. Potom nasledovala ozajstná divočina. V tesnom objatí sme sa postupne zbavovali erárnych žltohnedých pyžám a jeden druhému preskúmavali celé telo. Boli sme nadržaní kanci, bez sexu celé týždne, občas sme si rýchle uľavili pod sprchou, tak nečudo, že sme vyvádzali tak, že som ho musel tíšiť, aby nás niekto nezačul zvonka. Bozkom, lízaniu bradaviek a vzájomnému fajčeniu nebolo konca. Pocit uvoľnenia bol obrovský. Bol som rozhodnutý prebojovať sa k jeho pýche a skúsiť priemer po liečbe, tak som sa ponoril dolu a jemne som jazykom olizol špičku jeho žaluďa. Mala ešte mierne octovú arómu, to mi ale nevadilo a po chvíli som ho už mal na podnebí. Zistil som že celú dĺžku dnu nedám ani za svet. Zdeněk sa potopil do spacákov a otočil sa, chcel to isté. O chvíľu sme sa vzájomne fajčili lízali a krútili dokola.
Bola to jedna z tých chvíľ, ktoré si nikdy nevychutnáte dokonale, želáte si, aby to nikdy neskončilo a spomínate na ne celý život. Dráždili sme sa všetkými možnými spôsobmi, až sme obaja zistili, že už ďalej to nevydržíme. Spolu a v absolútnej tme sme obaja naraz prišli k vrcholu a spolu sme sa vystriekali. To bola úľava!!! Zničení sme padli na seba a tak sme ležali, hladili sa a potichu rozprávali až do svitania, kedy si Zdeněk znova potvrdil funkcionalitu svojho vtáčiska. Ranné milovanie za spevu vtáčat nemalo chybu. Dodnes na to spomínam.
Zdeňka som ešte udržal jeden deň (a noc) u seba v stane, aby sme si to zopakovali, potom ale odišiel, ja som sa vrátil skôr do kasární a už sme sa nikdy viac nevideli.