Deň otvorených dverí - súťažná.

Končil som strednú a nevedel sa rozhodnúť kam ďalej. Moja naj kamoška Danka chcela byť maliarkou a tak si vybrala vysokú školu výtvarných umení v bratislave. Mňa zaujímal viac šport, ale zas byť profi športovcom sa byť nechcelo. Tak som stále váhal.
Danka raz ráno prišla za mnou, že v VŠVU majú deň otvorených dverí pre maturantov, aby si mohli pozrieť školu. Bola tak nadšená, že som jej nemohol povedať nie. Potrebovala totiž mňa ako vodiča. Od nás zo Starej Hute by doprava autobusom a vlakom bola príliš dlhá. Tak som sme sa hneď po škole vybrali do bratislavy. Cesta bola fajn, ale v Bratislave, to bol otras. Bolo to prvý krát, čo som šoféroval v tak veľkom meste a najhoršie na tom bolo parkovanie. Tam sa nedalo nikde blízko normálne zaparkovať. Napokon som ju vysadil, aby aspoň ona stihla čo to pozrieť a ja som hľadal miesto na parkovanie. Nakoniec som našiel miesto na druhej strane Dunaja na Tyršovom nábreží. Bolo krásne počasie, slnko pálilo, tak som dal dole tričko a len tak do pol pása som šiel naspäť k VŠMU.
Pred školou bola hromada ľudí. K bežným turistom bratislavy sa pridal veľký dav záujemcov o štúdium, ktorý chceli využiť deň otvorených dverí. Na moje veľké šťastie tých zaujemcov bolo tak veľa, že nepúšťali všetkých dnu, ale museli čakať kým sa vráti predošlá skupina. Bola to výborná výhovorka, prečo som tam nemohol ísť. Kúpil som si teda zmrzlinu v blízkej predajni a užíval si slnečný deň sledujúc tie davy mojich vrstovníkov.
Zrazu vyšla z brány podsaditá žena s telefónom pri uchu. Doniesli sa mi len útržky slov, ale pochopil som, že niekoho čakala a ten niekto zjavne poplietol adresu. Len som sa pousmial nad hlúposťou niektorých ľudí. A vtedy sa naše oči stretli. Jej pohľad akoby vymazal všetkých ostatných z námestia. Zamierila priamo ku mne ako buldog za svojím obedom.
“Zdravím chlapče.” oslovila ma.
Rýchlo z nej vypadlo, že je profesorkou realistickej maľby a práve prišla o modela. Spýtala sa či mám na dve hodiny voľný čas a ja som jej povedal, že to neviem, lebo čakám svoju priateľku. Na to mi odpovedala, že ak jej pomôžem, tak zariadi jej prijatie. Vedel som, že dostať sa na umeleckú školu nie je len tak a tak som súhlasil. Rýchlo ma odviedla dnu a spletitou cestou pomedzi návštevníkov a študentov do jej ateliéru. Tam už čakala jej trieda, do dvadsať študentov stojacich za svojimi plátnami postavenými v kruhu. V strede bola stolička. Ukázala mi kde si mám odložiť veci a ona zatiaľ zastrela okná a ponorila ateliér do šera. Každý študent si zapol na svojom stojane lampičku a profesorka zažla reflektor nad stoličkou.
“No tak, kde si?” vyzvala ma. Ja som vstúpil do svetla plný trémy. Študenti sa začali smiať a profesorka mi vysvetlila, že som si mal odložiť všetko. Chvíľu sme sa dohadovali, že o nahote nebola reč, čím sme bavili študentov. Nakoniec ma presvedčila a ja som sa vyzliekol a zaujal pozíciu zamysleného muža s jednou nohou na stoličke.
“Tak šup do práce.” zavelila profesorka a v ateliéri sa rozhostilo ticho. Jediný zvuk vydávali ceruzky kmitajúce na papieri. Počiatočnú hanbu som prekonal myslením na posledný zápas Zvolen vs Slovan. Profesorka obchádzala v kruhu žiakov a kontrolovala ich prácu.
“Drž postoj a neusmievaj sa.” Držať postoj bolo síce namáhavé, ale udržovať rovnaký výraz bolo skoro nemožné. Myšlienky sa mi túlali kade tade, ale neustále sa vracali k jednému. Som tu nahý uprostred starších študentov a hlavne študentiek. Polovica z nich vidí môj penis. Polovička si kreslí tvoj penis a tvoj penis bude niekde zväčnený. Možno to bola tréma. Možno letmí pohľad mladej ženy, ktorá sa na krátky okamih sklonila k svojej maľbe a tak som si mohol všimnúť jej zelené oči. Možno to bola fantázia, ktorá pracuje keď počujete niečí šepot ale nerozumiete slovám. Nech to bolo čokoľvek, môj mozog začal vysielať signály do môjho penisu.
Viete ako sa vám zdajú zuby veľké keď si po nich prechádzate jazykom. Nehovoriac ak tam máte dieru. Ten pocit je hrozný a potom sa na to pozriete v zrkadle alebo si ju odmeriate špáradlom, a zistíte, že tá diera v zube je maličká. Ale pre ten jazyk je obrovská. Tak rovnako som sa cítil, keď sa mi krv začala nalievať do toho jediného orgánu, do ktorého som to práve nechcel. Pocit hanby sa vrátil a zväčšoval sa zarovno s pocitom, ktorý som zažíval v bedrovej oblasti. Zvýšený šepot polovičky študentov to ešte zhoršoval.
“Pani profesorka, on nedrží postoj.” ozvala sa práve jedna z tej polovice a ostatní sa dali do smiechu. Profesorka prešla k nej a pozrela na mňa. Vyhlásila päťnásť minútovú prestávku a ukázala mi umyvárku, ktorá bola oddelená od ateliéru. Bolo to tak ponižujúce tam ísť a ešte počuvať profesorku, aby som si ho rýchlo vyhonil. Keby aspoň bola diskrétna a pošepkala mi to, ale ona to povedala tak, že to počuli všetci.
Jediné čo som vedel, že v tejto situácií s tým nič neurobím. Mentálne som nebol vôbec vzrušený. Dokonca som si ani nevedel spomenúť na žiadnu scénku z porna, aby som sa aspoň trošku dostal do nálady. A ten prevít nie a nie klesnúť. Po desiatich minútach sa dvere otvorili a dnu vošla jedna študentka. Než som stihol niečo povedať, položila mi prst na ústa a zobrala môj penis do ruky. Otočila ma na umývadlo a zozadu mi ho mačkala a honila. V zrkadle som jej videl len ofinu a oči. Tam v zrkadle sme na seba pozerali a ona svojou rukou zručne pomáhala urobiť to čo som ja nedokázal. Neviem ako, ale za dve minúty som postriekal umývadlo, kohútik aj zrkadlo. Ona si len olízla prsty a bez slova odišla. Rýchlo som to tam poumýval a vyšiel von. Všetci stáli v hlúčiku okolo jednej maľby kde profesorka vysvetlovala čo je dobré a čo nie. Keď som zabuchol dvere pozrela profesorka po mne a keď videla, že som znova pripravený, tak všetkých poslala na svoje miesta. Neviem kde stála a maľovala tá neznáma ale pomohla mi a bol som rád. Musel som tak vydržať ešte dvadsať minút a našťastie sa mi už nepostavil. Keď profesorka rozostrela okná a pustila dnu slnečné svetlo bol som rád, že sa môžem obliecť. Profesorka ma ale schladila, keď mi povedala, že nech nejdem ďaleko, lebo za desať minút príde ďalšia trieda. Dohoda platí keď vydržím dve hodiny. Tak som si aspoň natiahol trenky a pozrel po odchádzajúcich študentov. Ju som tan nevidel. Asi odišla medzi prvými. Bolo zaujímavé zistiť, že v momente ukončenia hodiny si ma nikto z nich nevšímal. Bol som pre nich vzduch. To mi dalo nádej, že sa vlastne nič tak hrozné nestalo. Tak pár ľudí videlo môjho pinďúra. Najskôr ich už videli desiatky a berú to ako keď doktor pozerá nového pacienta. Potom som si všimol, že maľby zmizli a profesorka ich nezobrala, lebo ešte sa vybavovala s jedným zo študentov. To ma znovu rozhodilo, lebo na polovice tých malieb je moja tvár a minimálne na štvrtine je moja tvár aj môj penis. Tak som sa modlil, aby ani jeden z tej štvrtiny sa nestal slávnym a jeho prvotiny sa nedražili v aukciách.
Prestávka ubehla ako voda a už prichádzali noví študenti. Tentoraz ich bolo menej a samé dievčatá. Profesorka urobila stručnú prednášku o tom čo chce vidieť a už ma pozývala do stredu. Stiahol som si teda trenky a zaujal znova postoj zamysleného muža. Profesorka mi, ale ukázala iný postoj. Zobrala mi stoličku a mal som stáť s jednou nohou napred, jednou rukou pri boku a druhou si držať hlavu a pozerať sa na stranu. Samozrejme som dal dopredu tú nohu kam som pozeral, takže som sa poistil, aby sa môj penis a tvár nestretli na jednej maľbe. Profesorka zastrela okná a zapla nado mnou reflektor. Všetko šlo super, keď mi začal zvoniť mobil. Profesorka sa najprv začala rozčuľovať kto si ho nevypol. Keď som sa k tomu priznal ja, tak mi povedala, nech len držím postoj. Ona skontrolovala kto mi volal, lebo medzitým zvonenie prestalo. Bola to Danka. Zjavne už bola vonku a chcela vedieť kde som. Profesorka zjavne nebrala cudzí majetok ako cudzí a tak vytočila Danku naspäť a vybrala sa von na chodbu. Na moje protesty ma len zahriakla, aby som držal postoj. To u študentiek vyvolalo smiech a tak sa ušlo aj im aby si hľadeli svojho.
Jedna zo študentiek na mňa pískla a spýtala sa odkiaľ som. Konverzácia mi prišla celkom vhod, tak som odpovedal a ona sa pýtala ďalej. A pridali sa aj ďalšie. Pochválili moje telo aj to, že na tak mladého mám dobré sebaovládanie. Tak som sa priznal, že je to preto, že pred necelou hodinou mi jedna zo študentiek vyhonila. To som nemal robiť. Lebo odvtedy všetko čo povedali malo viesť k tomu, aby sa mi znova postavil. A keď to nestačilo, tak si jedna vyhrnula tričko a jej kamoška sa jej začala hrať s kozičkami. Začala ich natriasať a stiahla jej podprsenku, aby som videl jej bradavky. Našťastie sa vrátila profesorka a tak sa študentky rýchlo vrátili k práci.
“Zachvíľku tu bude.” oznámila profesorka a ja som skoro skolaboval. Tá ženská zjavne nemala kúsok hanby v tele. Zrušil som svoj postoj a ona okamžite na mňa vybehla, nech sa doň vrátim. Musel som jej v tom postoji vysvetľovať, že sme len kamaráti. Že medzi nami nič vážne nie je. Ona na mňa len pozrela a aj v tom šere som videl jej oči.
“To čo si pre ňu práve urobil, povýšilo váš vzťah.”
A bolo to tak. Keď o pár minút sa ozvalo nesmelé klopanie a profesorka jej otvorila. Len s otvorenými ústami pozerala na mňa ako pózujem pred desiatkou študentiek. Profesorka ju zaviedla k prázdnemu stojanu, dala jej papier aj ceruzku a požiadala ju, aby ma namaľovala.
Ten obraz máme dodnes a vždy na výročie svadby pribudne nový.