Posledný trip

Každý príbeh ma svoj začiatok a aj svoj koniec. Otázne je či je ten koniec príjemný s peknými spomienkami, alebo škaredý z tými zlými. Jedno viem však na sto percent. Každý koniec, či už dobrý alebo zlý, je začiatkom niečoho nového a určite krajšieho na tej mojej ceste životom. Preto nikdy neľutujem čo a s kým som prežila ( či už sa som nov baví, alebo nebaví) vzala som si poučenie a kráčam ďalej. Koniec koncov je to môj príbeh a moje spomienky na ľudí, ktorý vstúpili do toho môjho života.
V podstate som tak trochu sebec. Pokiaľ sú na mňa ľudia milí som milá aj ja na nich a pokiaľ nie v tom prípade ich v tom mojom živote nechcem. Prečo aj? Aby si kompenzovali svoju frustráciu na mne. Ďakujem to nepotrebujem. Som šťastná sama so sebou. Vtedy som to, ešte nevedela, ale dnes už viem. To čo sa stalo sa stalo presne tak, ako malo a že vraj náhody neexistujú. No presne neexistujú. Bol to len ten anonymný spôsob božej prozreteľnosti v mojom živote.

Spoločné výlety s Robom sme na pár týždňov prerušili a poctivo chodili do práce. ( veď aj dovolenka nie je nevyčerpateľná ) Zarábali sme na náš ďalší spoločný trip, ale to som, ešte nevedela, že bude len môj. Podľa harmonogramu som naskočila na dohodnutý vlak, usadila sa na svoje miesto a odpočítavala, kedy dôjdeme do jeho mesta a on pristúpi. Cesta ubiehala pomali, akoby sa čas vliekol, čo nebolo zvykom. Zmohla ma únava na to monotónne drkotanie kolies o koľaje a zadriemala som. Keď ma zobudila sprievodkyňa buchotom dverí a opakujúcou sa hláškou „ Pristúpil niekto?“ Sedel oproti mne neznámi chlap. Na mieste, kde mal sedieť Robo sa pohodlne rozvalil a aj keď trochu zahanbene si ma obzeral, ako som podskočila v ľaku. Až sa mi zazdalo, že sa škodoradostne zaksichtil. „Čo zízaš? Daj jej lístok, preto tu už minútu postáva.“ Prebehlo mi hlavou.
„Halóoo, mladý pán, lístok môžem vidieť?“ Ozvala sa sprievodkyňa, až sa zatriasli okna na celom vagóne. (asi sme minuli výhybku) Teraz trhlo ním a mne prišlo smiešno. Môj náprotivok vyskočil a horlivo začal hľadať lístok po vreckách kabáta, visiaceho nad ním. Najskôr zabudol a nevšimol si, že ho po usadení položil na ten maličký sklápací stolík, ešte stále jazdiacich socialistických vagónoch našich železníc. Vzala som ho a podala poza jeho chrbát sprievodkyni. „Ďakujem.“ Pousmiala sa. „Pane, pane nehľadajte všetko je v poriadku.“ Podávala mu lístok späť a jemu nešlo do hlavy, ako sa jej dostál do rúk. Sprievodkyňa zatiahla dvere a pokračovala vo svojej okružnej jazde a pátraní po čiernych pasažieroch. On tam ostal stáť z vyjaveným výrazom. „WtF, to ako je možné? Slečna videla ste to? Ja hľadám lístok a ona ho mála u seba.“ „Žeby zázrak?“ Odpovedala som mu otázkou. „Vy veríte na zázraky?“ Vyzvedal ďalej. „Jasné. Zázrak bude, ak tu na nasledujúcej zastávke budete, ešte sedieť.“ „Prečo?“ „Mám dohodu z priateľom, že ja kúpim tieto tri sedadla a on svoje tri, aby sme mali celé kupé len pre seba a čochvíľa sem príde a najskôr budete musieť odísť.“ „Asi Vás sklamem, mam lístok aj s miestenkou na toto sedadlo, obávam sa, že Váš priateľ nestihol kúpiť všetky tri miesta.“ „Uvidíme.“ Kontrolovala som sebavedomo. „Kde nastúpi?“ „Vo Svite.“ „Ste si istá?“ „Áno. Prečo?“ „Lebo nasledujúca zastávka bude Liptovský Mikuláš, keby som nastúpil vo Svite, už by som dávno sedel na svojom mieste.“ „Čooooo?“ Siahla som po telefóne, vybehla s kupé a už volala Robovi.“ Rozoberať celý rozhovor v tomto príbehu nebudem, lebo to nie je potrebne. Opomeniem len to, že pre mňa v tú chvíľu začala nová cesta a pre Roba v tom mojom skončila tou poslednou pusou, keď vystupoval z predošlého tripu . Vrátila som sa späť do kupé, nasraná a so slzami na krajíčku. Bolo mi otrasne, ako chlapsky a rozvážne sa zachoval, keď sa som nov rozišiel po telefóne. Aj keď to bolelo, žijem ďalej a sedím v rozbehnutom vlaku v ústrety novým zážitkom. „Ste v poriadku?“ Opýtal sa neznámi oproti mne. „Hej.“ Vyslovila som aj keď nie dosť presvedčivo. Presadol si vedľa mňa a podal mi papierový kapesník. „Nepríde?“ „Nie.“ „Jeho škoda. Som Tomáš.“ „Laura.“ „Kam máš namierené Laura? Ja idem do Čiech na tecno festival.“ „Tiež idem do Čiech, ale teraz už nezáleží načo.“ „Pozri, mám dva lístky na celý festival, kamoš čo mal ísť som nov sa na mňa tiež vybodol. Jeden ti dám a pokiaľ sa rozhodneš prísť, tak prídeš. Možno sa v tom dave stretneme.“ Podal mi lístok a vrátil sa na miesto oproti mne.
Nemyslím, že takto sa nadväzujú nové vzťahy a tobôž už dve minúty po tom čo ten predošlí skončil, aj keď len po telefóne. Po jeho zástavku, sme už len sporadicky viedli rozhovor a ja som sa v tom tichu ktoré v kupé vládlo utápala vo svojom žiali. „Prajem príjemný pobyt, tam kam smeruješ.“ Vyslovil keď vystupoval a pokúšal sa prepchať obrovský batoh dverami. Ja mala pred sebou, ešte hodinu jazdy k ďalšej stanici.
Ako sa vraví „ Všetko zlé je k niečomu dobré.“ Robo vo svojom rozchodovom konaní, nezahovoril ani ubytovanie a tak keď som došla k ubytovní a mne bolo oznámené, že tam nie je žiadna rezervácia a žiadna voľná izba, kvôli festivalu vo vedľajšom meste, mala som ho chuť zabiť. Hľadať ubytovanie bolo zbytočné. Vrátila som sa na stanicu a kúpila si lístok do mesta, kde vystúpil Tomáš. Nájsť hlavne dianie nebolo ťažké, hudbu bolo počuť až na stanicu a mne stačilo splynúť s davom a nechať sa uniesť prúdom až k vstupnej bráne. „Ak už nemáš kde spať, aspoň sa zabavíš.“ Vyslovila som sama pre seba, ale skôr to bolo, ako myšlienka, pretože v tom hluku čo tu vládol by som nepočula ani samu seba. Namierila som si to k stánku s občerstvením, kúpila niečo pod zub a čapované pivo. Nemám ho rada, ale aspoň lepšie zapadnem a trochu utíšim tie pochmúrne myšlienky na Roba v ktorých som ho mučila na tisíc spôsobov za to, že ma nechal samú a na ulici. Pomali sa schyľovalo k večeru, tak som sa uvelebila na kopci s dobrým výhľadom na stage, dosť ďaleko od reprákov a skandujúceho davu. ( ak na nejaký festival pôjdem, takto ma spoznáte ) Osamotená s pivom v ruke.
„Toto je moje miesto.“ Ozval sa hlas spoza mňa. Otočila som sa za hlasom a tam stál Tomáš. Rovnako s pivom v ruke a batohom na chrbte. „To si ty? Prišla si? To je náhoda, že sme sa zas stretli?“ „Jasné náhoda.“ Poznamenala som ironicky s úškľabkom podobajúcemu sa úsmevu. Usadil sa vedľa mňa tak nemotorne, až ma skoro olial pivom. „Asi nemáš rada festivaly, keď si tak ďaleko?“ „ A ty si prečo tak ďaleko?“ „Hľadal som trochu tichšie miesto a toto som si vyhliadol, no kým som sem došiel už si ho obsadila.“ „Prídeš na festival a hľadáš tichšie miesto?“ „Môj obľúbený dj, vystúpi až zajtra. Tak hľadám dobrý rozhľad na stage.“ „Myslíš, že sa pred vystúpením dostaneš až pod pódium?“ „Nie, nemusím. Mám toto.“ Z batohu vytiahol asi pol metra dlhý teleobjektív, dvoma šikovnými ťahmi ho pripol foťáku a namieril na stage. Pár krát cvakol a keď mi ukázal fotky, vyzeralo to, akoby stál vedľa osoby na fotografii. „Ty si čo nejaký umelecký fotograf?“ „To nie, je to také moje malé hobby a sem tam z neho niečo kvapne.“ „Pekné hobby“ „Dík a ty čo robíš?“ „Užívam si život.“ Zjednodušená odpoveď na komplikovanú situáciu môjho súkromného života. „Ale vážne, čím sa živíš?“ „Píšem, veľa píšem a na môj údiv to veľa ľudí aj číta a sú za to ochotný aj zaplatiť.“ „To ma poser, ty si spisovateľka?“ „Takto by som sa nenazvala, ale páči sa mi to.“
Po zvyšok večera až do hlbokej noci sme posedávali a vyzvedali jeden o druhom čo najviac, okolo druhej nad ránom Tomáš vytiahol z toho jeho obrovského batohu nejakú plachtu, pribil ju na jednom konci k zemi, na druhom konci podoprel kolíkmi a vytvoril za nami striešku. Ak by prišiel hurikán odfúklo by nás aj s ňou, ale na tieto poveternostné podmienky to stačilo. Pod ňu vhodil spacak. „Poď sa schovať, aj odtiaľ je dobre vidieť.“ Presadla som si k nemu na spacak pochlipkávala, už asi tretie pivo a nechala sa zmáhať únavou. Po úmornej ceste, zlosti a príjemnej debate, bolo na čase chvíľu vypnúť. Oprela som sa o Tomášove rameno, klipkala očami, počúvala to monotónne tuc-tuc spod kopca a upadala do spánkovej eufórie. Keď som sa pri svitaní zobudila, ležala som vedľa Tomáša v spacáku. Len v spodnom prádle s hlavou na jeho ramene. „Och bože.“ Zahromžila som, prudko sa odtiahla až sa prebudil aj Tomáš. „Pekné ránko.“ Pozdravil ma tak širokým úsmevom, akoby zažil raj na zemi a ja som si nič nepamätala. „Ty si ma vyzliekol?“ „Nie. Nemusel som. Keď som ťa uložil, do desať minút si sa vyzliekla sama.“ „A. Bolo niečo?“ Hlasno sa zachechotal. „Bolo alebo nie?“ „Ukľudni sa nič nebolo, len kým som zaspal si mi celý čas do ucha mumlala zo sna.“ „Čo som ti rozprávala?“ „To nechci vedieť, len ti poviem, že ak by si neprestala niečo by bolo.“ Nadvihla som okraj spacaku a pozrela, ako je oblečený on. Tiež ležal len v boxerkách a jeho vzrušenie sa ešte nestratilo, aj keď sa rýchlo pokúsil vrátiť okraj späť dole. „Prepáč mi, ale si prvá cudzia baba, čo ležala v mojom spacaku a do ucha mi šepkala neslušne návrhy.“ „Prepáč mi, vlastne by som ti mala ďakovať, že som sa mala aspoň kde vyspať. Odkvecla som ani neviem ako.“ „Neospravedlňuj sa, trochu mi to lichotilo, naposledy som mal babu no budú tomu už roky.“ Vyvalila som naň oči. „Tak dlho si bez sexu?“ „Vidíš a žijem. Si jej trochu podobná.“ „Teraz lichotíš ty mne. Prečo ste sa rozišli?“ „Nerozišli, je to zložite a momentálne o tom nechcem rozprávať. Skočím nám pre raňajky.“ Pohotovo sa vyšvihol zo spacaku, natiahol nohavice a dal sa na odchod.
Kým sa za dvadsať minút vrátil, ako tak v týchto podmienkach som sa dala dohromady a k svetu. „Nesiem nám raňajky. Mali na výber len z dvoch jedál párka z horčicou alebo párka s kečupom tak som vzal oboje, neviem čo máš rada.“ Zložil to do stredu medzi nás a sadol si oproti. „Mám rada aj aj a ty?“ „Rovnako.“ ( Scéna ako z Hollywoodu, kúsok horčice na pere, chlap sa nakloní, aby ju zotrel. Preskočí iskra, dajú si pusu, zamilovali sa a žili šťastne až kým nepomreli.) „Stop, stop Laury prestaň, takto to vôbec nebolo.“ „A, ako to bolo?“
„Keď si ma zobudila, tvoja ruka hladkala môj rozkrok. Pobozkal som ťa na pery a ty si mi to opätovala. Tvoja ruka zablúdila do mojich trenírok a moja ťa stiahla na seba.“ „A potom si prekvapením zmeravel.“ „Haha, áno priznávam bolo to pre mňa príjemné prekvapenie a taktiež sa priznávam, že krajší sex som, ešte nezažil.“ „Tak už im to povedz, nevidíš, ako netrpezlivo čakajú.“
„Ok, tak začnem od toho, ako som zmeravel.“ „Keď si na mňa Laura vyliezla, ucítil som nejaký tlak z jej nohavičiek. Zapozerala sa mi do očí, usmiala sa a cez zuby precedila „Prekvapenie“. Na to sa jej hlava stratila v spacaku a ja som ucítil jej jazyk na mojom tvrdom penise. Najprv ma súčasné honila a fajčila. No a keď sa so svojím jazykom začala hrať s mojim žaluďom. Vzdychal som, ochkal som a neustále sa obzeral, či nejde niekto okolo. Potom som ucítil, ako postupuje vyššie a keď si naň nasadla a začala na ňom jazdiť, nemohol som uveriť, že mám sex s tranny. No a ten vrchol bol pre mňa úžasný.“
„Čo si ty už za vyprávača príbehu?“ „To musíš precítiť.“ „Ako?“ „Netuším, ako je to možné, ale Tomáš si do poslednej chvíle nevšimol, že som tranny. Vyliezla som si naň a keď ucítil tvrdosť v mojom rozkroku, zazdalo sa mi, že skamenel. Prestal ma bozkávať. Tak som ho presvedčila, že existujú spôsoby rozkoše o ktorých nemal do tej doby ani poňatia, skôr ako by to ukončil. Zošuchla som sa k jeho boxerkam, vybrala ten jeho stvrdnutý nástroj a aj v tom stesnenom priestore spacaku ho dala poriadne ústami do pozoru. Kým on ochkal s hlavou v oblakoch vyzliekla som si nohavičky a hupla na ten jeho stvrdnutý kolík plný radosti. Myslím, že keď ma na ňom ucítil dosiahol k nebeskej bráne bez vrcholu, ten sa dostavil po chvíli a ten čas odriekania stál za to. Dávkou ktorou ma napustil, vzrušila aj mňa a musela som sa mu urobiť na to jeho ploché brucho.“
„Súhlasím nejak tak to bolo. S odstupom času, chcem poďakovať tomu neznámemu, ktorý do toho vlaku nenastúpil. Ďakujem. Som rád, že som Lauru stretol a od toho času mám ten najúžasnejší sex.“


Celý príbeh je len fikcia založená na fantázii autora. Napísala LauraT