Len ma drž

Škaredé, hnusné, upršané počasie. Šedá obloha, chmúrne oblaky a moje plány na výlet sa rozplynuli v tomto beznádejne upršanej svete. S pocitom krivdy som si spravil kávu a uvelebia som sa na gauč. Rozmýšľajúc čo vlastne s načatým ránom a zvyškom dňa moje myšlienky prehlušovalo len bubnovanie kvapiek na okenný parapet. Pohrúžený do svojich myšlienok, ktoré mi tancovali v rytme dažďa som celkom prepočul klopanie na vchodové dvere. Z rozjímania ma prebralo až cinkanie zvončeka pri dverách. Strhol som sa tak, že som si skoro az vylial kávu, ktorú som držal v ruke. Nesúc si kávu zo sebou som rozmýšľal, kto to vlastne môže byť.
“Poštárka ? Alebo kuriér ? Ale veď som si nič neobjednal”, prebehlo mi hlavou. Pozerám cez sklo dverí a vidím že vonku stojí suseda z vedľajšieho domu. Otváram dvere. “Ahoj Zuzi”, pozdravil som.
“Ahoj Lukáš, prosím Ťa mal by si chvíľku čas ? Neotravujem Ťa ?”, opýtala sa s prosbou v očiach.
“Jasné mám čas poď ďalej, dáš si kávu ?”, opýtal som sa.
“Vieš čo a dám si s tebou aby si ju nepil sám”, odpovedala s úsmevom na tvári.
Vošla do predsienie a začala sa vyzliekať z kabátu. Položil som si kávu na botník a pomohol som jej vyzliecť kabát. Hneď ako som sa k nej priblížil ucítil som jej parfém. Len si to predstavte. Nižšia blondínka, ani chudá ani pri sebe, postavu mala akurát. Oblečené červené, priliehavé šaty a voňala ako lúka plná kvetov. “Ó, galantný, to sa v dnešnej dobe uz málo kedy vidí”, prehodila s potmehúckym úsmevom.
“Ale prosím Ťa, som len slušný”, s úsmevom na tvári, o ktorom netušila že patrí len a len jej som odpovedal.
Prešiel som do kuchyne a Zuzka išla za mnou. “Chceš silnejšiu, či slabšiu kávu ?”
“Poprosím Ťa silnejšiu a do takej menšej šálky.”
Vytiahol som teda menšiu šálku, zapol kávovar a popri tom ako sa kávovar prečisťoval automaticky som otvoril umývačku a začal upratovať uz umytý a suchý riad.
Keď bol kávovar pripravený, šupol som pod výpusť šálku a stlačil príslušné tlačítko. Zaznel zvuk mlynčeka a následne čerpadlo, ktoré pretláčalo horúcu vodu, namletou kávou, ktorá potom vytekala cez výpusť priamo do pripravenej šálky. V kuchyni sa rozhodila aróma čerstvo uvarenej kávy, ktorá sa miešala s parfémom Zuzky. “Tak čo by si potrebovala Zuzi ?, opýtal som sa, otočený chrbtom, pretože som pokračoval vo vyberaní riadu z umývačky.
Asi po minúte som sa otočil, pretože som nepočul odpoveď a predpokladal som že ma Zuzka nepočula. Vidím ako je opretá o zárubňu kuchynských dverí a tiež ma opretú aj hlavu, zatvorené oči a usmieva sa. Zaspala. Neveril som vlastným očiam. Po stojačky zaspala. Podišiel som k nej a potichu som sa jej opýtal: “Zuzka, spíš ?” Veľmi potichu a zrejme zo sna odpovedala: “Áno, ešte chvíľku.” Pomaly som ju zobral na ruky, jej hlavu si oprel o rameno a odniesol som ju na gauč. Pod hlavu som jej dal vankúš a prikryl som ju dekou. Keď som sa presvedčil že naozaj spí, a hlavne dýcha, chvíľu som sa na ňu pozeral. Dobre, tá chvíľa trvala asi 10-15 minút ale nemohol som od nej odtrhnúť oči. Jej zlaté vlasy padali na vankúš ako vodopád, ktorý presvetľuje západ slnka a úsmev, ktorý jej žiaril na tvári, dotváral tento krásny obraz. Po uvedomení si samého seba som sa strhol. “Čo keby sa náhodou prebudila a videla by ako na ňu pozerám? Veď by som vyzeral ako blbec!”, prebleslo mi hlavou a hneď som si sadol do kresla. Ešte som si ani nesadol a jej úsmev sa zmenil. Už sa neusmievala. Úsmev sa vytratil a v jej tvári bolo vidno strach. Z očí sa jej začali kotúľať slzy. Náhle sa strhla zo sna, otvorila svoje nádherné modré uplakané oči. Pozrela na mňa a roztraseným hlasom ma tichúčko poprosila: “Lukáš, prosím mohol by si ísť ku mne a objať ma ?” Chvíľu som ostal úplne nehybný. Jednak ma táto prosba zaskočila a po druhé som nechcel prejaviť nevhodné nadšenie z toho že ju budem mať v náručí.
“V pohode, môžem”, odpovedal som. Pristúpil som k nej a deku som stiahol tak aby som si na ňu mohol ľahnúť a pritom aby Zuzka ostala pod ňou. “Prosím, poď ku mne pod deku”, povedala. Zodvihla deku ja som si ľahol tvárou ku nej. Jednu ruku som jej dal pod hlavu a druhou rukou som ju objal zhora a dlaň jej položil na chrbát. Dodnes neviem ako ale presne som vedel čo mám robiť. “Nevládzem, už to skrátka nedávam, nemám silu”, potichu povedala Zuzka a pritom mala dlane zložené pod bradou. Posunul som sa tak aby som mal ústa nad úrovňou jej čela. Dlaňou na jej chrbte som si ju jemne pritlačil k sebe. Teraz som jej hlavu ml už tesne pod ramenom a tak som ju mohol jemne hladiť po vlasoch a druhou rukou škrabkať na chrbte. Pobozkal som ju na čelo a povedal som jej: “Zuzi uvidíš, všetko bude fajn, bude to dobré”, pri týchto slovách sa ešte viac schúlila a pritúlila sa ku mne. Cítil som ako mi pomaly vlhne tričko na hrudi od jej sĺz. Dostal som šialený nápad. “Síce sa strápnim ale možno ju rozosmejem”, pomyslel som si. Začal som jej po tichu spievať.
“Zavři oči, všechno bude fajn,
svět se točí, všechno bude fajn,
je to v plusu, všechno bude fajn,
dej mi pusu a všechno bude fajn.”
Janek Ledecký by mal asi nočné mory z môjho spevu ale bez ohľadu na to som spieval tento refrén znovu a znovu.
“Zavři oči, všechno bude fajn,
svět se točí, všechno bude fajn,
je to v plusu, všechno bude fajn,
dej mi pusu a vše..”, dala mi pusu.
Ani neviem ako ale v jednej sekunde ju mám v náručí a ležím vedľa nej a v ďalšej sekunde som na chrbte ona leží na mne. Pobozkala ma. Som na lopatkách. Nemám slov a iba s nemým úžasom pozerám do tých jej nádherných modrých očí a vidím že sa usmieva. Zatvára oči, zatváram oči. Jej pery chutia ako jahody, jej vôňa je ako lúka plná kvetov a jej dotyky sú ako satén na koži. Vyzliekla mi tričko, ja som jej cez hlavu prevliekol šaty a ona mi stiahla nohavice, ktoré som si nohami dal úplne dole. Naše šaty skončili vedľa gauča. Deka skončila vedľa gauča a vankúš ? Tiež skončil vedľa gauča. Bozkávajúc sa postavím a stále som zohnutý aby sa naše pery nemali šancu ani nachvilku rozísť. Vezmem ju na ruky a nesiem do spálne. Jemne položím do stredu postele. Každý bozk, každý dotyk je elektrizujúci a čím viac sa naše telá dotýkajú tým viac to podporuje našu vášeň. Dvoma prstami jej rozopínam podprsenku a hádžem ju za seba, až na chodbu stiahnem jej nohavičky a ona mne boxerky. Dotýkame sa, bozkávame sa, milujeme sa. Jedno telo, jedna duša. Na každý môj pohyb, odpovedá dokonale a presne svojim pohybom. Cítim ako jej nechty blúdia po mojom chrbte a to vo mne vyvoláva ďalšie a stále väčšie vlny vášne. Bozkávam ju na krk. Počúvam a cítim ako sa dostávame k vrcholu. Jej vzdychy sú čoraz hlasnejšie a moje pohyby čoraz vášnivejšie. Až príde ten slastný kŕč. Mám ju v náručí. Odovzdanú, užívajúcu si každý môj pohyb. Užilvajúcu si vrchol za vrcholom. Spomalujem a citim ako sa uvoľnila. Ako padá do perín. Zamotaný jeden do druhého ležíme na boku, tvárou v tvár. Zatvára oči, usmieva sa. Nádherný úsmev. Ten najkrajší. “Chcela som ťa poprosiť, či mi pomôžeš s výpletom nového auta”, povedala po tichu a stále tak trochu zadýchane.
“No dobre idem pre notebook a niečo pozrieme.”
“Nie”, povedala rázne.
“Teraz, ma len drž … len ma drž”, zopakovala ešte raz a potichšie.
A ja som ten najšťastnejší chlap. Pretože som ju držal … pretože ju držím …
….
V živote sú situácie a obdobia, kedy nám prší. Kedy na našom nebi nesvieti slnko a je plné šedých mrakov. Ale je to len obdobie, niekedy kratšie, niekedy dlhšie. “Niektoré búrky v našom živote niesú preto aby nás zlomili ale aby nám vyčistili cestu.” Nevzdávajme sa. Tak ako po jeseni a zime vždy nasleduje jar a leto, tak isto aj v živote po problémoch a bolestiach nasleduje šťastie a láska. Nájdime svoju jar života, zamilujme sa a prežime leto s tým koho milujeme. Ustojíme všetky búrky ak chránime jeden druhého ..