Marcela I.

Nad obzorom sa k životu hlásali prvé lúče Slnka a pohládzali pokojnú hladinu vody. Morský vánok mi poťahoval pramienky vlasov a vytváral z nich neurčité obrazce. Vôňa mora mi prenikala až do myšlienok, kde sa spájala s nekonečnou fantáziou. Cipuro pomaly ale isto opúšťalo náš krvný obeh a ja som sa vracala do sveta pred mojimi očami. Ako sme tu v tom jemnom piesku obe sedeli, všimla som si nepatrný rumenec na tvojej dievčenskej tvári. Napadlo ma pobozkať ťa, tvoje jemne krojené pery, nasať šťavnatý nenásytný jazyk.
Nie, nikdy som na teba nehľadela ako na objekt záujmu, ako na ženu ktorá ma priťahuje. Dnes to však bolo inak... Dnes som ťa chcela.

Ticho v opustených uličkách prímorského mestečka rušili jedine naše rázne kroky. Už by sme sa mohli striasť toho otravného Gréka, hovoril mi tvoj vyčítavý pohľad. Lichotilo mi, že sa ma Janis držal ako kliešť. Stelesňoval závan exotiky, tak odlišnej od tej našej slovenskej mentality. Nebola som zvyknutá na priame zvádzanie a tento muž to dokazoval každým jedným slovom a gestami. Bol priamy, sebavedomý a žiadostivý. U mňa však vyhrávala racionálna myseľ. Nekonečné odmietanie Janisa burcovalo k stále odvážnejším návrhom. ,,This is my apartment,“ ukazoval na poschodie soľou ošľahanej budovy a obe nás ťahal dovnútra. Marcela sa rázne odtiahla a lámanou angličtinou mu vysvetľovala, že ona sa jeho posteľných hier nezúčastní. Vysvetlite to Grékovi. V jeho skazenej mysli sme sa na ňom už obe striedali. Chvíľu som ju nechala vzdorovať až som sa napokon zapojila. Janis pochopil a nechal nás stáť na ulici šomrajúc si niečo po grécky.

,,Poď,“ chytila som ťa za driek a viedla cez cestu. Obe sme mali nohy ubolené od tancovania a následnej prechádzky. Všimla som si, že tie tvoje ťa pomaly zrádzajú. ,,Počkaj Sofi, neťahaj ma tak nástojčivo. Kam ma vedieš?“ hovoril mi ten známy hlas. Hlas, ktorý ma toľkokrát pochopil, poradil a vypočul.
Zastali sme pred strojom na točenú zmrzlinu. ,,Sem ťa vediem,“ riekla som a na tvári sa mi pohrával šibalský úsmev. ,,Refreshment,“ smiali sme sa a čapovali do nastavených dlaní vanilkový hriech. Dotyk studeného ľadu na pokožke pálil ako rozžeravené uhlíky. Museli sme byť rýchle, v rukách za zmrzlina roztápala sťa by sme ju položili na horúci šporák. A my sme lízali, pozerajúc sa do svojich očí smiechom nám typickým. Kamarátky na život a na smrť. Tak sme si to hovorili. ,,Ukáž ruku Maci,“ povedala som rozhodne. Zdráhala si sa, no nakoniec si ju ku mne vystrela. Vždy si bola nerozhodná. Od mrazivého chladu sa ti na dlani urobili červené citlivé fľaky. Vlepila som ti na ňu detskú pusu. ,,Lepšie srdiečko?“ spýtala som sa so záujmom. ,, Mohla si aj viac,“ znela odpoveď. Áno, dnes som z teba cítila nežnú energiu. Nemýlila som sa. Začala si vo mne prebúdzať záujem o ženské telo, myseľ, o teba.
Vytiahla som z peňaženky desinu, položila na automat a spokojne sme sa vybrali nasávať atmosféru brieždenia.

Chladivý dotyk piesku na unavených chodidlách nám vháňal do tela novú energiu. Chytila si ma za ruku a mlčky sme nechali piesok hrať sa s našou pokožkou. More sa pridalo tiež. Vlny sa prebúdzali a hlásili sa k slovu silnejšou melódiou. Morský vánok nám dvíhal sukne, odhaľoval opálené nohy až zastal pri najdokonalejšom záhybe ženského tela. Bola si nádherná. Tvoja jemnosť a nevinnosť mi vnášala do duše pokoj a túžbu. Cítila si to. Ty, žena so zásadami si sa mi pomaly oddávala.
Zastali sme na pláži pred naším apartmánom. Noc dávala zbohom temnote a na oblohe sa objavovali prvé náznaky svetla. Mesiac sa vítal so Slnkom. Dve milenky, ktoré sa na okamih stretnú, poláskajú sa, odovzdajú si potrebnú vášeň, aby sme sa my ľudia mohli oddávať svojim závislostiam, hriechom, túžbam.
Moja dlaň sa dotkla tvojho jemného zátylku, odovzdala ti teplo svojho vnútra, pritisla si ťa na svoje prsia a cítila tlkot tvojho toľkokrát zraneného srdca. Tu, v tejto dokonalosti akú len život mohol stvoriť, som ťa pobozkala. Nikdy na ten bozk nezabudnem. Bol najkrajší v mojom živote a bol od ženy.