Víkendová hradná pani.

Dva týždne pred Vianocami sa obloha potemnila a na svet spustila dlho očakávanú radosť detí a pohromu motoristov. Sneh zasypal cesty, chodníky a ten kúsok zelene na tej mojej malej záhrade za domom. Pekný pohľad na neporušený sneh vo mne prebudil túžbu utiecť z mesta, niekam do samoty. Kde keď ráno vyjdem pred dvere neuvidím blikajúce majáky posypového vozu a rozčúleného vodiča na zle zaparkované auta. Blížil sa víkend, na darčeky pre priateľov bude, ešte dosť času aj na ďalší týždeň. Popri rannej káve som na nate našla poslednú ponuku na voľnú chatku pri lese. Cena bola síce trochu vyššia, ako som pôvodne plánovala utratiť, ale v taký čas pred Vianocami, som bola rada, že som našla aspoň tú. V popise stálo tiché prostredie pod lesom. Hneď som ju rezervovala a vyplatila, aby mi ju niekto nevyfúkol. Pobalila veci na pár dni, Joshuovi nasypala do misky granule a už som bola na odchode.
Nie stále ale, milujem spontánne veci, hlavne keď sa dejú rýchlo v môj prospech. O dvadsať minút som už autom trielila po diaľnici smer chata. Cesta v tomto počasí trvala z pôvodných dvoch hodín skoro tri a pol a keď som sa blížila k cieľu, začínalo sa stmievať.
Dokonalá Google navigácia ma doviedla do dedinky pred miestne potraviny a tvrdila, že som v cieli svojej cesty. Päť minút som za volantom hromžila a ten vľúdny ženský hlas z nej posielala na miesta kam sa snažia dostať všetci chlapi na svete. Keď ma konečne prešla zlosť, poctivo som zaparkovala ( doteraz som stála pri krajnici na výstražných smerovkách ) a vošla do potravín, vyzvedať na cestu. Za pultom posedávala staršia pani a keď som vošla pousmiala sa. „Pekne Vás u nás vítam, čo si budete priať?“ „Dobrý deň, mam namierené na túto chatu ( ukázala som jej fotku na mobile ) a tak trochu blúdim.“ „Och slečna, poznám tu chatu, ale po väčšina sa na ňu pýta v letných mesiacoch.“ „Prečo?“ „V zime je ťažšie dostupná, ale nebojte nič, môj syn o chvíľu príde a zavedie Vás k nej.“ „To nie je potrebné a nechcem obťažovať, len mi ukážte cestu a ja tam nejako dôjdem.“ „Ako myslíte, choďte ďalej po hlavnej na križovatke odbočte doprava. Choďte ďalej, až prídete k veľkému dubu tam musíte odbočiť vľavo a na konci cesty bude chata, ale cesta určite nebude odhrnutá tak opatrne, aby ste niekde neuviazli v snehu.“ „Dám si pozor a veľmi pekne ďakujem.“ Rozlúčila sa a dala na odchod. Pani za mnou, ešte niečo vravela, ale moja myseľ už sedela v aute a predstavovala si cestu k chate. Sto percent sústredenia k riadeniu v týchto podmienkach upútali moje zmysli natoľko, že sa sústredili len na zjazdnosť cesty. Vyzerala byť čerstvo odhrnutá, aj keď stále na nej bola vrstva snehu. Samozrejme odbočku som minula ani neviem kedy a postupovala ďalej smerom, ktorým som vôbec nemala ísť. Spamätala som sa, keď sa po oboch stranách cesty začali dvíhať kopy odhrnutého snehu a cesta sa zúžila natoľko, že po nej dokázalo prejsť len jedno auto. „Ups dievča tak táto cesta k chate určite nevedie.“ Cesta však bola odhrnutá, dúfala som, že na jej konci sa bude dať otočiť a vrátiť späť k miestu, kde som určite zle odbočila.
Tma obkolesila auto a jediné svetlo v tomto temnom priestore vrhali diaľkové svetla reflektorov pred nim. V duchu som začínala panikáriť, dokonala navigácia stále naznačovala, že cesta po ktorej už hodnú chvíľu idem neexistuje. Utešovala som samu seba frázou „Všetky cesty vedú do Ríma.“ a aj táto musí mať niekde koniec. Len som dúfala, že to nebude kopa snehu a ja budem musieť cestu späť celý čas cúvať. Na moje prekvapenie sa cesta na kopci trochu rozšírila, predo mnou sa objavil vysoký kamenný múr. Cesta ho lemovala a pred otvorenou kovanou bránou končila. Vošla som do nádvoria, že sa otočím a vrátim späť, ale nádvorie upratané nebolo a ja som s autom skončila v kope snehu. Po desiatich minútach trápenia a odhrabávania snehu špičkou topánky (nič iné po ruke nebolo) sa za mojim chrbtom v prítmí červeného svetla ( reflektory z auta osvetľovali opačnú stranu ) ozval hlas.
„Čo tu robíte? Toto je súkromný pozemok.“ Zľakla som sa, ako nikdy predtým. Srdce mi búšilo, až skoro vyskočilo z hrude, ale zlosť z toho že sa snažím vyhrabať auto a ešte stále nie som na svojej vysnívanej chate schúlená v tichu pod dekou mi dodalo odvahy. „Čo ste slepí? Snažím sa vyhrabať auto zo snehu, aby som mohla odísť. Keby ste si vyčistili príjazdovku, už som tu nemusela byť.“ Vyrovnala som sa od predného kolesa a pohliadla smerom odkiaľ sa ozval. Stal tam muž a pri jeho ľavej nohe posedával hrôzostrašne vyzerajúci pes. Aj v tomto slabom červenom osvetlení sa dalo vyčítať z jeho tváre prekvapenie, keď začul ženský hlas na jeho otázku. To však nič nezmenilo na jeho prístupe k narušiteľovi súkromia. „Nie, nie som slepí.“ Odpovedal prekvapene a stále podráždene. „Ospravedlňujem sa. Mala som namierené na jednu chatu, ale najskôr som zle odbočila a cesta ma doviedla až sem. Chcela som sa len otočiť a vrátiť späť.“ „Presne na tej odbočke je značka zakazujúca vjazd všetkým autám.“ „Som si istá, že tam žiadna značka nebola, ktorá by mi to zakazovala a cesta bola odhrnutá až po bránu.“ „Je odhrnutá, lebo si za to platím a každé ráno mi sem nosia čerstvé pečivo z dediny.“ „V tom prípade si riadny škrob, keď si nezaplatíš aj upratanie dvora.“ Zašomrala som si popod nos a ďalej sa snažila odhrabať topánkou sneh spod kolesa. „Ja som to počul.“ „No a?“ „Ste na mojom pozemku, tak sa správajte slušne.“ „Lebo inak čo? Prinesiete lopatu a odhrniete mi auto, aby som mohla odísť?“ Ešte viac prekvapene na mňa pohľadol, až sa mi zazdalo, že sčervenel v tvári, ale to mohol byť len odraz zadného svetla. Už som čakala, že tomu Baskervillskému zabijakovi pri nohách da povel, aby trhal a mňa by už nikto nikdy v živote nenašiel. Urobil krok smerom ku mne a pes ho nasledoval. Zovrela som ruky v päsť a prudko sa otočila oproti nemu. „Ani krok, budem sa brániť.“ Dosť ho to zaskočilo, ale nezastavil sa. „Nasadnite si trochu Vás potlačím.“ Tato odpoveď zas prekvapila mňa. Obchádzala som auto, keď sa mi pošmykla noha a ja som hlavou udrela do prednej kapoty. Dosť to zabolelo, až sa mi zahmlilo pred očami. Skĺzla som sa pred auto do snehu a ostala ležať. Posledné čo si pamätám boli ruky, ako ma schmatli pod pazuchy a začali dvíhať. Keď som sa prebrala ležala som na kanape v obrovskej izbe plnej obrazov nejakých osobností snáď keď vládol, ešte Cézar v Ríme. Vedľa mňa horel oheň v krbe a pri nohách mi ležala ta Baskervillská obluda. Len čo som sa pohla spozornela a štekla, až ozvena rozcengala porcelán v neďalekom sekretári. „Ako Vám je?“ Ozval sa prívetivým hlasom spoza mňa. „Bolí ma hlava a najskôr tam budem mať hrču.“ „To isto bude.“ „Pripravil som Vám niečo pod zub a tu je pohár vody.“ „Ďakujem, ako dlho som bola mimo?“ „Nie dlho, asi dvadsať minút.“ „Trochu sa posilním a ak mi poskytnete lopatu do hodiny o mne nebudete vedieť že som tu bola.“ „Na to ani nepomyslite, dnes už nikam nepôjdete.“ „A to už prečo? Len pred chvíľou ste boli proti, že som sa sem prišla otočiť.“ „To áno, ale rad by som sa Vám ospravedlnil za svoje správanie.“ „Ospravedlnenie sa príma.“ Precedila som pomedzi sústa fakt chutného sendviča. „Bol som nezdvorilí a zabudol som na dobrú výchovu.“ „To je pravda.“ Pohľadla som mu do očí, až som sa zháčila či som to naozaj vyslovila nahlas. Snažil sa byť ku mne milí a ja som mu to jeho správanie predtým dávala vyžrať aj s bonusom. „Ospravedlňujem sa niekedy je môj jazyk ostrejší ako by mal byť, som vďačná za pomoc, teplo a pohostenie.“ Zodvihla som tanier pred nos. „Vykročili sme nesprávnou nohou a rad by som sa predstavil. Volám sa Dominik von Derimie, sem do paláca veľa návštev nechodí, preto to moje podráždenie s nečakanej návštevy.“ Prestala som prežúvať a s otvorenými ústami naň hľadela. „Ja som v paláci?“ „Áno.“ „A vy ste niečo ako kráľ, či princ?“ „Nie to nie som.“ Zasmial sa. „A čo ste?“ „Ostaňme pri Dominikovi.“ Podal mi ruku na zoznámenie. „Laura. Mám sa aj postaviť a ukloniť?“ „To nebude potrebné. Nateraz.“ Znova sa pousmial. „Si zo mňa robíš srandu?“ „O vážnych veciach nikdy nežartujem.“ „A ako veľmi vážne to je?“ „Palác ma aj žalár, mohol by som ťa doň uvrhnúť?“ „Hmm, nikde som nevidela palácové stráže, takže jednoduché to som nov mať nebudeš, určite sa budem brániť.“ „Toho som si vedomí a mal som tu možnosť ťa vidieť.“ Spomenula som si na ten postoj pri aute, keď sa ku mne priblížil a úsmev mi zaihral s kútikmi. Aj Dominik sa pousmial. Očividne sme obaja mysleli na to isté. „A čo palácová pani, kde je? Alebo aj ju si už uvrhol do žalára?“ „Neuvrhol a ešte nie je žiadna na obzore.“ „To tu žiješ sám?“ Nedala mi moja zvedavosť. „Áno, posledné dva roky.“ „To preto ten nevľúdny uvítací prejav?“ „Áno, ale myslím, že ospravedlnenie si prijala.“ „Áno prijala, už to nespomeniem. Sľubujem.“ „Kým si bola mimo priniesol som ti batožinu z auta a ak už dokážeš vstať ukážem ti izbu, kde budeš spať.“ „Jasné.“ Odložila som z kolien tanier, dopila posledný dúšok vody v pohári a postavila sa. V tú chvíľu sa mi zas hlava zatočila a nebiť Dominikovej pohotovej reakcie udriem ju znova o roh stolíka. Pohotovo priskočil a v poslednej chvíli ma zachytil. O sekundu ma už niesol v náruči k dverám a ja som ho kŕčovito zvierala okolo krku s hlavou na jeho ramene. Vyniesol ma z miestnosti, minul zopár dvier na chodbe, potom lakťom jedny otvoril a vošiel dnu. „Nie je to síce kráľovská spálňa, ale dnes bude tvoja.“ Obzrela som sa po miestnosti. Nevyzerala ako kráľovská, ( žiadnu som do tej doby nevidela ) ale ak to tvrdil on určite to tak bolo. Mne osobne prišla dosť honosná aj pre kráľovnú. ( Nábytok z IKEI v nej určite nebol ) Dokráčal som nov na rukách až k posteli a pomali ma na ňu zložil. Keď sa môj zadok dotkol postele a ruky na jeho krku sa uvoľnili, ani neviem prečo schmatla som ho za okraj košele, pritiahla ho k sebe a pobozkala na pery. Nebránil sa a ani sa neotiahol. Znova nadvihol môj zadok kúsok nad matrac a posunul ho viac do stredu postele. To sa už naše jazyky v ústach prepletali ako vrkoče pletenky. Zložil mi hlavu do mäkučkých vankúšov a už som cítila váhu jeho tela pri tom mojom. Rukou mi hladil cez napasované rifle zadok. Obaja sme rýchlo vzrušením dýchali, ale ani jeden nechcel ukončiť tú spontánnu vášeň medzi nami. Kým som hmatom rozopla niekoľko gombíkov na košeli, jeho ruka už vyťahovala tričko z mojich nohavíc a teplé dlane sa pod ním drali k mojim prsiam. Opisovať ako sa oblečenie z nás dostávalo dole by bolo zdĺhavé no prirovnanie zmenilo sa na popol je dosť výstižné pri tom vzplanutí medzi nami. Keď sa mi konečne podarilo poriadne sa nadýchnuť, to sa už moje ústa blížili pod prikrývkou k pekne tvrdému nadržanému penisu, zatiaľ čo jeho ruky rozťahovali moje polky a dráždili análik. Len čo som ho vzala do úst a on na ňom ucítil môj jazyk nevydržal. Dva roky odriekania plnili moje ústa, až som nestíhala prehĺtať. Sperma sa mi dralo kútikmi von a tieklo dole po brade. Dávka ktorou ma obdaroval bola neskutočná a moja nadržanosť ju chcela cítiť znova v sebe. Stočila som sa a nastokla na ten jeho stále tvrdý vlhký kolík až po koreň. Vzrušením zastonala a zaborila nechty do jeho ramien. Chvíľu pohupoval bokmi a keď sme na seba začali narážať spoločný vrchol s ďalšou dávkou spermatu nebolo možné zastaviť. Výstrek v mojich útrobách som cítila, až niekde v žalúdku. Zadychčaná som sa zvalila na jeho hrudník. Šeptom prehovoril. „Som rád, že si neodbočila na tu chatu.“ „A ja že som zablúdila až sem, ale nie si prekvapený, že som tranny dievča. Ty vieš kto som?“ „Áno, viem. Čítal som si všetky tvoje knihy a tak trochu ťa sledujem aj na tvojom blogu. Túžil som ťa niekedy stretnúť, ale nečakal som, že sa to stane.“ „Kedy sa ma spoznal?“ „Keď som ťa priniesol do domu.“ „Prečo si mi nič nepovedal?“ „Chcel som, aby si ostala a podarilo sa.“ Romanticky ma pobozkal na líce a objal okolo ramien, ako som na ňom ležala.
Tvrdiť, že som sa tej noci kráľovsky vyspala by nebolo presné, zaspali sme až nad ránom. Pravdou však je, že obed na druhý deň už bol kráľovsky, lebo sme sa z postele skôr nedostali. Na koniec však musím poznamenať, chatu som zrušila a víkend som strávila v paláci s Dominikom. Kto vie možno raz zo mňa bude aj hradná pani, ale o tom je už iný príbeh.

Celý príbeh je čistá fikcia a aká koľvek zhoda miesta a mena ( Dominik von Derimie a Laura) je len čisto náhodná. (náhody neexistujú)