Oživovanie 1.časť - súťažná

Po niekoľkých dňoch môjho pobytu v nemocnici ako pacientky na pozorovnie,
kde som nemala celý čas žiadne súkromie, som už bola pekne nadržaná.
Niežeby som bez toho nemohla tak dlho vydržať.
Ale nedostatok inej zmysluplnej činnosti,
ktorá by ma dokázala zaujať, mal za následok, že sa mi moje myšlienky
stále vracali k tomu istému.
Doma by som si to už dávno urobila sama s niektorou z mojich hračiek.
Ale tu som nemala pocit súkromia ani na toalete.
Preto keď mi v piatok ráno spolubývajúca na izbe zahlásila, že ju
poobede pustia domov, srdce mi začalo silnejšie biť.
Hneď mi hlava začala pracovať, a predstavovať si, ako večer, sama na
izbe konečne budem mať chvíľu len pre seba.
Nemala som tu žiadnu zo svojich hračiek, ale to mi bolo jedno,
vystačím si aj s mojími šikovnými prstami.
Vlastne predsa tu niečo bolo...
Na chodbe, pred sesterskou izbou mali sestričky stolík s rôznymi potrebami, ktoré asi používajú najčastejšie.
A medzi nimi bola aj krabica latexových rukavíc.
Ale nie obyčajných, ako si kúpite v drogérii. Tieto boli
transparentné, mali jantárovú farbu, leskli sa a tá vôňa...
Vždy keď som išla okolo, do nosa mi udrela tá sladkastá vôňa.
Zbožňujem latex a doma ho využívam hojne pri hraní. Ale vôňa týchto
rukavíc bola iný level.
Pripadala mi násobne intenzívnejšia, ako vôňa čohokoľvek latexového, čo poznám.
Možno to bolo len mojou dlhšou abstinenciou, ale každý môj prechod
okolo stola musel pôsobiť komicky.
Spomaliť, hlboký nádych, potom ešte jeden, a až potom pokračovať ďalej.
Moja misia na dnešné poobedie bola jasná:
Nenápadne sa pokúsiť ukoristiť aspoň jeden pár tohto jantárového pokladu.
Nebolo to vôbec jednoduché. Musela som vystriehnuť okamih, keď bola
sesterská izba prázdna a na chodbe nebol žiaden pohyb.
Pár pokusov zlyhalo. Ale nakoniec s rozbúchaným srdcom, a hrčou v krku
mi jeden pár rukavíc skončil vo vrecku županu.
Tváriac sa nenápadne a suverénne ako použitý kondóm vo vlasoch, som
odcupitala do svojej izby a čakala, kedy bude večer.
Bežný denný režim bol, že sestrička došla poslednýkrát okolo deviatej
večer, a potom až ráno o piatej,
keď mi merala teplotu a dávala prvé lieky.
Medzi tým som mala celý čas len sama pre seba.
Keď mi po deviatej zaželala dobrú noc a zhasla, ledva som jej
roztraseným hlasom dokázala odpovedať.
Z vrecka županu som vytiahla môj úlovok. Z tej omamnej vône sa mi až
zatočila hlava. Vkĺzla som pod perinu.
Obe rukavice v dlaniach som si priložila na tvár a inhalovala vôňu latexu.
Srdce mi išlo vyskočiť z hrude a medzi nohami potopa.
Z navliekania pravej rukavice som si urobila rituál. Robila som to
najpomalšie ako to len šlo.
Moje prsty pomaličky mizli v jej tesnom objatí. Bola krásne klzká a
hladká, žiadne drhnutie.
Každý prst si sám našiel cestu do svojej dierky. prekonávajúc príjemný
odpor tesného latexu.
Moja dlaň v nej vyzerala fantasticky. Žiadne záhyby, žiadne
nedokonalosti, len hladké,
neskutočne sa lesknúce prsty obalené tenkou gumou. Na zjedenie. A do
pusy hneď aj putovali.
Najskôr jemné dotyky na tvár, následovali pery.
Hladkala som nimi našpúlené pery, pusinkovala ich, cmúľala ich končeky.
Zasúvala ich postupne hlbšie do úst, zapájala jazyk, cmúľala, sala, mľaskala.
Ľavú rukavicu som sa rozhodla nenasadiť si na dlaň, ale iba som si ju
pokrčenú dlaňou pritlačila na tvár
a zhlboka vdychovala. Pravú ruku v rukavici som postupne presúvala nižšie.
Cez medzizastávku na bradavkách, až skončila v vlhkých pyžamových nohaviciach.
Tam ju už neľútostne pohltila moja nadržaná ružová príšerka. Nedala
jej žiadnu šancu.
Zhltla najskôr ukazovák, za ním aj prostredník. Darmo sa vzpierali,
nemali sa čoho zachytiť.
Palec im síce pomáhal a snažil sa zaprieť o klitoris, jediný záchytný
bod široko ďaleko, ale všetko bolo klzké a vlhké.
Pysky príšerky ich neľútostne znovu a znovu nasávali hlbšie a hlbšie.
Tento neľútostný boj som sprevádzala čoraz silnejším stonaním a vzdychaním.
Aby moje výkriky neprivolali sestričku, ľavú rukavicu som zmuchlala
do guličky, strčila si ju do pusy a prikryla dlaňou.
Práve včas. V tom momente ma prevalcoval mohutný orgazmus, ktorý mnou
triasol v dozvukoch ešte hodnú chvíľu.
Bolo ta fantastické.
Keď som pomaly začala normálne dýchať, vypľula som rukavicu mokrú od
slín z pusy.
Pravú dlaň už ružová príšerka uvoľnila zo svojho zajatia. Zaslúžila si
za svoj statočný boj trocha pomaznať.
Nežne som z nej olizovala zvyšky štiav z toho divokého zápasu.
Bol to taký zážitok, že som sa ho po chvíľke oddychu rozhodla zopakovať.
Chvíľka oddychu však asi bola trochu dlhšia.
Lebo keď som otvorila oči, skláňala sa na do mnou sestrička, s
pohľadom, na ktorý asi dlho nezabudnem.
Bolo päť hodín ráno.
Stála nado mnou s teplomerom v ruke.
Nad polonahou pacientkou, bez gatiek, pyžamové nohavice s obrovskou
mokrou škvrnou v rozkroku stiahnuté na lýtkach.
Vedľa hlavy sa mi povaľovala oslintaná ľavá latexová rukavica a na
pravej dlani som stále mala navlečenú druhú rukavicu.
Zalapala som po dychu, oblial ma studený pot.
Musela som vyzerať na odpadnutie, lebo sestrička s šibalským úsmevom prehodila:
"Dýchajte pokojne... lebo vás budem musieť resuscitovať."

Koniec prvej časti.