Divotvorný les

Ranné lúče slnka sa odrážali na kvapkách rosy.
Slniečko ešte len vychádzalo pomedzi hrubé konáre hustého lesa. Víla Júlia poletovala s košíčkom v ruke a zbierala kvapky rosy jednu po druhej. Tam pozdravila ježka, tam motýľa. Mala veselú náladu.
V diaľke započula tiché kroky. Zastavila, les bol pre ňu bezpečný a tak mohla byť zvedavá. Po lesnej cestičke kráčal zvláštny muž. Štíhla postava, dlhé biele vlasy, špicaté uši. V ruke veľký luk, za pásom meč. Ešte ho tu nevidela, vlastne nikoho ako on. Nebojácne sa postavila na chodník a zložila krídla. Bol od nej o dve hlavy vyšší a pôsobil pokojne. Oslovila ho "kto ste pane ? Ešte som vás v našom lese nevidela."
Usmial sa na vílu, "Som elf, z národa horských elfov"
Víla počula o elfoch zo starých povestí, ale žiadna víla v lese elfa nikdy nevidela. Zbierala rosu ďalej a veselo sa ho pýtala, čo ho privádza do lesa. "My elfovia zostupujeme každých dvesto rokov do lesov, aby sme splodili nové víly". Splodili? Víla nevedela čo to znamená, ale svalnatý elf ju niečím priťahoval. Dotkla sa jeho svalov a prekvapene pozerala na obtiahnuté nohavice. Niečo zvláštne tam rástlo. Zvedavo to pohladila. Elf zapichol luk do machu, jednou rukou ju pohladil pod sukničkou. Nové pocity sa rozliali v tele krásnej víly. Elf rozopal gombíky na nohaviciach a víla prekvapene odskočila. Niečo dlhé a hrubé trčalo z elfových nohavíc. Víla cítila nutkanie sa toho dotknúť, pohladiť to cmúlať to. Už to hladila a bozkávala. Cítila mokré pod sukničkou. " Ktovie čo to je, prečo mám také divné pocity?"
Spomenula si však, že ešte nemá dosť rosy a rýchlo
začala zbierať. Ako sa zohla, cítila dotykena zadočku, vetrík sa dotkol odhaleného zadočka a zvláštny tlak medzi nôžkami. Otočila hlavu, elf stál za ňou, tú veľkú vec, čo mu rástla z tela tlačil do jej vlhkého miesta a držal ju za boky.
Chcela sa brániť, ale zvláštny pocit ju zastavil. Srdce jej začalo rýchlo biť, celá sa chvela a medzi nôžkami na zemi už mala mláčku. Zrazu vykríkla a cítila akoby niečo do nej elf striekal. Spadla na kvapky rosy. Elf ju nežne pohladil, schoval tú vec a povedal. " Budeš mať malú vílu daj jej meno Eli" vrátime sa zasa za dvesto rokov." Vtedy si uvedomila, že jej sestry stoja za kríkami a pozorujú ich. Keď elf odišiel pribehli k nej a pýtali sa, čo sa stalo. Všetko im opísala a táto povesť sa šírila divotvorným lesom desiatky rokov.