V mene zákona (náprava škôd)

“Nejde naštartovať.” zakričal Tibor.
“To sa stáva, pozrú sa na to.”
“Jani, čo to tu stváraš? Naozaj ťa to tak dostalo?” pošepkal jej brat.
“Starnem a ten chlap sa mi fakt páči.”
“Je fakt frajer, na začiatočníka jazdí fakt skvelo. Väčšina nováčikov vyletí hneď v prvej zákrute, keď na nich zatlačím.”
“Viem, mlč, hraj to teraz so mnou.”

Medzitým sa ku ním vrátil Tibor so smutným výrazom.
“Fakt ma to mrzí. Bola to zábava, nechcel som to takto pokaziť.”
“Tým sa netráp. Stáva sa to.” upokojil ho Janin brat.
“Ja už som asi na takéto veci stará.”
“To určite nie je tým, to ja som mohol ísť opa…”
“Prepáč za tú hystériu.” skočila mu do reči s ospravedlním.
“Možno aj ja by som tak reagoval.”
Rozosmiala sa a pozrela na neho: “Tak tomu neverím, niekoho s tak chladnou hlavou, ako máš ty, by nič také nerozhodilo.”
“Nemyslím…”
“Však užil si si so mnou už kopec situácii. Jedna trápnejšia ako druhá. A nič z toho ťa ani na sekundu nevyviedlo z miery.”
“To sa človek s takou prácou, ako mám ja, rýchlo naučí. V práci zažívam iné situácie.”
“Aké napríklad? Porozprávaj mi o nich.”
“Nechcem vás rušiť, hrdličky. Ale nesmieme tu stáť len tak pri dráhe.” prerušil ich Janin brat, za čo si vyslúžil škaredý pohľad od Jany.”

“Janka, zvládneš odšoférovať tú Supru do depa?”
“Ja? Prečo ja?”
“Lebo je len pre jedného a je to jediné pojazdné auto.”
“Nie, to urcite nie. To odmietam. Som dosť zlý šofér aj bez týchto sandálov.”
“Si vý…” chcel čosi povedať, ale potom si uvedomil, že Jana ho prosila, aby hral jej hru spolu s ňou.
“Máš pravdu. Tak sú dve možnosti. Skočím do depa a prídem po vás s väčším autom alebo ten kúsok prejdete pešo. Keď vyjdete tou bránou tam, je to asi 250 metrov.”
“Dobre.” prikývla Jana.
“Počkáme teda.” povedal Tibor.
“Nie, nie. Prejdeme sa, keď vravíš, že je to kúsok.”
“Tak sa teda prejdeme.”

Janin brat zmizol na upravenej Toyote v diaľke a Jana s Tiborom sa vydali na cestu. Jane sa opätky zabárali do štrku, ktorý bol vysypaný aj z vonkajšej strany dráhy za oceľovou konštrukciu a plotom, ktorá chránila okolie areálu od nekontrolovane sa šmýkajucich áut. Pevne sa držala Tibora za rameno a odvážne našľapovala na kamenistý terén. Náročnosť takejto chôdze ešte niekoľkonásobne prikrášlila, ale len natoľko, aby to ešte stále vyzeralo prirodzene.
“Smiem?” ponúkol sa Tibor.
Jana vôbec netušila, čo má v pláne, ale dala mu povolenie. V sekunde sa jej nohy ocitli vo vzduchu. Napriek jej výške ju vzal s ľahkosťou do náručia a doniesol do bezpečia.
“Ďakujem, pán gantleman.” poďakovala s nadšením, hoci Tibor neprejavoval žiadnu výraznú zainteresovanosť. Tváril sa, akoby si naďalej plnil svoje policajné povinnosti. Dokocna sa ani nezadýchal.
“Je snáď robot? Alebo horšie? Gay?” zamýšľala sa v duchu. Spomenula si, ako si ju obzeral u nej doma. To nebol pohľad robota ani gaya.

“Mnohokrát ďakujem za skvelý zážitok obom.”
“Prídi aj nabudúce, niečo opäť zariadime.”
“Veľmi rád.”
Tibor sa začal vzďaľovať od dvojice súrodencov. Zdalo sa, že týmto ich dnešné stretnutie skončí.
“Nie, ešte je priskoro. Nemôžem to nechať takto.” pomyslela si.
“Tibor?” zvolala na neho.
“Áno?” otočil sa. Mala pocit, akoby presne na to čakal.
“Môžem sa s tebou zviesť?”
“Samozrejme.” prikývol bez zaváhania.
“Ivan tu má ešte nejakú robotu. A ja už som unavená a aj hladná.”
“Snáď nie kvôli mne.”
“Neviem, možno.”
“Ivan, to jeho auto ťa tu dnes zdržiava?” otočila sa s priamou otázkou na brata, ako keby Tibora z toho chcela obviniť.
“Ale kdeže. To je furt čo robiť.”
Neklamal, bola to pravda. Spomenula si na jej jednu letnú lásku odtiaľto. Bol to este väčší fešák ako Tibor. Zaľúbila sa do neho a vtedy nie je ochotná sa deliť o svoju obeť s nikým a ničím, lenže láska k autám je na celý život. Nemala šancu vyhrať a bola príliš sebecká, aby ustúpila.

“Si hladná?”
“Počítam sekundy, keď sa dostanem domov a vyjem celú chladničku.”
Rozosmial sa. Určite to je vtipná predstava, ako žena s jej postavou do seba s chuťou tlačí všetko, čo jej príde pod ruku. Smial by sa viac, keby videl, ako zúfalo prázdna je jej chladnička.
“Prepáč. Poznám jednu dobrú reštauráciu kúsok odtiaľto. Rád by som sa ti nejako odvďačil za skvelý zážitok a aspoň trocha vykompenzoval tvoju traumu.”
“No však z nej som presne taká hladná.”
Pozreli sa na seba a obaja sa rozosmiali.
“Nemusíš mi nič kompenzovať. Už som to rozdýchala. Veď opäť si ma zachránil. Ja ti budem vecným dlžníkom.”
“Takže tá večera platí?”
“Rada zaplatím za policajta, ktorý má pred výplatou?”
“Nie, o to ťa nežiadam.”
“Veď si to teraz povedal?”
“Pýtal som sa, či ťa môžem pozvať na tú večeru.”
“Jáj, ja som počula, že či platím.”
Opäť sa rozosmiali. Pomaly ale isto sa medzi nimi začali topiť ľady a z Tibora opadla jeho profesionálna odmeranosť. Zistila, že dokocna vie veľmi umne vtipkovať.

“Bože, tá večera bola skvelá.” pochválila Tiborov výber. Bola milo prekvapená. Očakávala nejakú treťotriednu kvalitu. Reštaurácia síce bola na trochu odľahlom mieste a zvonka sa netvárila bohvie ako, ale vnútri mala krásny interiér a ponúkala skvelé jedlo. Tibor nebol len taký obyčajný muž, bol to chlap s telom medveďa a srdcom na pravom mieste.
“Dáš si dezert?”
“Ach bože, áno. Chcem si ťa rozbaliť priamo tu pri stole.” pomyslela si a hneď na to sa zháčila, lebo si uvedomila, že sa prestáva ovládať. Uistila sa, že to nepovedala nahlas.

“Bože ten dezert je ešte lepší ako samotné jedlo.” oznámila s plnou pusou. Nechápala, čo to do nej vošlo. Prestávala sa kontrolovať a podliehala jeho čaru viac a viac. “Nie, takto nie” povedala si. Mala presne opačné plány. On mal podľahnúť jej čarom a nie ona jeho. Stráca úplne kontrolu a rúti sa do rokliny. Zatiaľ jej neprejavil žiadnu aspoň formálnu náklonnosť a jej sa už zapaľovali lýtka. To nedopadne dobre.

“Porozprávaj mi nieco z tvojich policajných zážitok, prosím.” hodila na neho prosebne očami a tajne dúfala, že jej neodolá. Tibor bol úplne uvoľnený, pôsobil veľmi prirodzene a milo. Stihli sa medzitým porozprávať o kadečom.
“No raz sa mi stalo, že sme prišli na miesto a tam sme našli nahú ženu.”
“Ale prestaň.” vytušila, kam tým mieri.
“Nie, vážne.” uzemnil ju a Jana si myslela, že ide rozprávať u úplne niečom inom.
“Niekto ju zavraždil?” skočila mu do reči, pretože očakávala nejaké temné krimi.
“No ja…skoro…dnes poobede na dráhe.”
“Ach. Ty!” pohrozila mu.
“Ale bol to skvelý zážitok. Netušil som, že vyústi až takto.”
“Čo tým myslíš?” vzbudil v nej záujem.
“Neviem, niekedy sa dejú zvláštne veci. Nikdy sa mi nestalo, že by som zachraňoval krásnu ženu tak ako ju pán Boh stvoril. A teraz mi tá žena pripraví také prekvapenie.”
“Ani mne sa to nestáva, ver mi.”
“Naozaj?” spýtal sa so šibalským tónom.
“Nie, bola to najväčšia hlúposť v mojom živote. Žena bez muža je ako muž bez ženy.”
Tibor sa na ňu len díval.
“Len my to lepšie tajíme.” dodala.
“Si si tým istá?” rozosmial sa, pretože mu tým krásne nahrala na smeč.
“Máš pravdu, nie vždy to vyjde.” pochopila, že ju nechcel strápniť, ale poukázať na iróniu jej odpovede.

“Prepáčte, budeme už zatvárať.” prekvapil v ich prebiehajúcej družnej diskusii čašník. Obaja prekvapene pozreli na hodinky. Bolo pár minút po desiatej, posledný hostia už dávnejšie odišli. Zostali tam sami. Tibor ochotne zaplatil za oboch a odprevadil Janu k aute. Prakvapivo v aute zavládlo ticho. Obaja pravdepodobne rozmýšľali, že čo sa to medzi nimi deje. Keď Tibor zastal pred jej domom, ani jeden netušil, čo povedať.
“Bolo to fajn.” začala Jana.
Tibor prikývol a rozhodol sa vyjadriť spokojnosť s dnešným dňom inak. Naklonil sa k Jane a pokúsil sa ju pobozkať.
“Prepáč, ale to asi nebude dobrý nápad.” zľakla sa samej seba.
“Chápem.” vrátil sa smutne naspäť na svoje miesto šoféra.
Jana nechala prehovoriť jej úprimnosť, nemala ani tušenia prečo, ale urobila to:
“Neviem, či to je dobrý nápad. Som od teba staršia, tvoja krásna mladá kolegyňa je do teba zamilovaná a ja som dnes do toho spadla hlbšie ako som mala.”
“Čože?” snažil sa spracovať všetky tie informácie.
“Napíšeme si, dobre?” zneli jej posledné slová, keď vystúpila z auta a zmizla v útrobách bytového domu.