Človečina V Slobodný otrok.

Elfské nádherné mesto sa menilo na popol. Vznešený Elfovia už neboli tak aristokraticky dokonalí, ale podliehali nenávisti a strachu. Po úmrtí druhého kráľa Goyu sa elfovia pustili do rabovania, pálenia a hŕstka z nich sa snažila dobiť do hradu všemožnými spôsobmi.
Slnko sa predralo ponad obzor ale to čo ohrievalo Aellinine nahé nôžky, bol plameň horiacej záhrady. Prebrala sa celá zmätená a nič si nepamätala. Nevedela čo sa stalo včera ani posledný rok, vlastne nevedela ani svoje meno.
Pocity hanby, strachu, viny a nenávisti jej nedávali zmysel. Polnočnú horiacu ružu postúpala bosou nohou. Ani nevedela či ju chce uhasiť alebo rozdupať a zničiť.

-Tam je tá chudera. Vražedkyňa
Ozval sa mohutný hlas z davu, ktorý sa rozbehol na nič netušiacu ženu.
Horda mužov a žien sa valila na zmätenú Aellin. Kameň ju trafil priamo do čela z ktorého sa pustila krv.
Začala utekať cez záhradu a malý cintorín ku východnej bráne.
Bosé nohy dopadali na ostré kamienky a zarývali sa do pokožky. Vybehla bránou, na tráve zanechávala krvavé stopy, ale neobzerala sa a utekala preč z horiaceho mesta.
Dav ju už neprenásledoval, ale ona stále bežala do hlbokého lesa. Ťažký a rýchly dych, boľavé chodidlá, zmätok v hlave a v pocitoch. Ani nevedela či zakopla o koreň, alebo sa od únavy sama hodila na zem. Stratila vedomie.
Vôňa byliniek a cesnaku sa jej predrala do nosa a Aellin sa prebrala pod ťažkou perinou v posteli a malej miestnosti ktorá bola spálňou kuchyňou a jedálňou. Vlastne mala pocit že táto jedna miestnosť je domovom jedného, na najviac dvoch ľudí. Ani sa poriadne neprebrala a započula vrznutie dverí, v ktorých sa objavila starena s košíkom byliniek.

-Tak už si sa prebrala?
Zmätená Aellin pri pohľade do vráskavej a usmiatej tváre, len prikývla hlavou a pritiahla si perinu viac ku krku. Podvedome si siahla na hruď kde nosievala náhrdelník s Akvamarínom, ale nič tam nenašla. Bola to len svalová pamäť.

-Ako sa voláš?
Aellin tápala vo svojej prázdnej pamäti. Ale jediné čo si dokázala vybaviť bol záblesk muža vo vrecovinovom oranžovom plášti, s kapucňou. Vizuálny záblesk muža skladajúceho si kapucňu a jeho holú lebku. Obraz malej fľaštičky a cigarety.
- To musela byť poriadna rana keď si nič nepamätáš.
-Nie to nebolo tak. Vyhŕkla Aellin a chytila si hrču na čele. Pamäť som stratila skôr.
-Tak to je dobré nie? Aspoň môžeš začať od znovu. Starena sa posadila na posteľ a začala natierať Aellinine doráňané chodidlá.

Trpaslík si postavil z nalámaných konárov striešku hneď za pecou, v ktorej sa už piekol chlieb.
Tešil sa že v noci ho pec bude ohrievať. Keď sa však pohol a stúpil na trávu tak si všimol že zelená lúčka tak nejako záhadne svieti.
Urobil krok a pod nohami sa tráva na malý moment rozsvietila. Druhým a tretím krokom sa uistil že nemá halucinácie a ostal stáť. Vyzul sa a bosou nohou preskúmaval prostredie, ktoré ho akoby napĺňalo zvláštnou energiou. Stál bosý, podvedome roztiahol ruky a hlavu obrátil k nebu.

-Čo to robíš? Ozvala sa Veronika, keď vyšla z faunovho príbytku.
-Podívaj. Rozbehol sa po lúke ktorá zažiarila za každým jeho krokom.
-Ona je plná energie. Skús to.
O pár minút sa všetci smiali a naháňali sa po čarovnej zelenej lúčke.
Veronika naháňala Goyu, ktorý si uvedomil, že sa už veľmi dlho tak príjemne nesmial ako teraz.
Faun bol opretý o strom a díval sa ako sa všetci radujú a bláznia.
Marika. Kde je Marika. Obzrel sa dnu do príbytku.
Slepá Marika sedela za stolom s rukou položenou na stránke jednej z kníh ktoré si priviezla z Elfského mesta.
Jej ustaraná tvár faunovi pripomenula Marikine problémy a že moc túži poznať kto vlastne je. Prečo jej narástli krídla a prečo oslepla. Faun vošiel dnu a posadil sa vedľa nej.
Sedíš tu a zamračene hľadáš odpovede na to kto si a pritom je to tak jednoduché.
Marika sa oprela a stiahla ruku z knihy. Faun ju objal a pošepkal jej do ucha.
Počúvaj, nečítaj.
Marika ucítila tlkot jeho srdca a pokojný dych. Pocítila energiu zelenej lúčky ako každý večer. Pocítila tlčúce srdcia a vibrácie života a smiechu. Vibrácie každého stromu, kameňa, vzduchu a každého tvora do diaľky ktorej ani oko nedokáže vidieť.
Myšlienkami sa vrátila späť k radostnému smiechu trpaslíka, Goyu a Veroniky.
Vstala a chytila fauna za ruku. Dala mu dlhý jemný bozk, pohladila ho a vybehla von. Rohatý ju následoval so stoporeným penisom, skrývajúcim za pekársku zásteru, aby nepokazil tak krásny moment.

-Nechcem začať znovu. Povedala Aellin so zamračenou tvárou ale vzápätí sa rozosmiala a ucukla nohou aby ju starena nešteklila.
-A ty by si si chcela spomenúť?
Neodpovedala, len zamyslene sklonila hlavu a premýšľala nad svojimi pocitmi strachu, nenávisti, hanby a viny. Starena naložila voňavú polievku do misky a začala ju kŕmiť.
-Mám rôzne bylinky ktoré by ti mohli prinavrátiť pamäť, ale je to nebezpečné.
-prečo sa o mňa tak pekne staráte? Ste ku mne veľmi milá a príjemná a ani ma nepoznáte.

Starena mlčala a len sa usmievala. Pokojná vráskavá žena s malými čiernymi očami podala misku Aellin a povedala. Dojedz a vyspi sa. Nikam nechoď aby sa ti zahojili nohy. Zajtra sa uvidíme.
- Áno. Chcem si spomenúť. Zakričala na starenku ale dvere len vrzli a od starenky sa odpovede nedočkala.

Druhý deň ráno sa prebrala a nad jej hlavou stál mohutný muž. Zľakla sa a posunula sa na posteli.
Muž odstúpil od postele. Neboj sa. Mňa sa báť nemusíš. Tie nohy sa ti pekne zahojili.
Môžeš sa skúsiť postaviť.
Aellin si muža premerala, ale nedokázala odhadnúť jeho vek. Pokožku mal čistú bez jedinej vrásky, alebo vyrážky ako mladý elfovia, ale špicaté uši nemal. Bol oblečený v oranžovom plášti a ruky mal zasunúté do rukávov.
Pôsobil milo a príjemne sa usmieval, presne tak, ako tá starenka zo včera.
Oči. Prebehla jej myšlienka v hlave. Jeho oči sú čierne a malé. To práve tie oči jej nesedeli k tomu veku. Oči ho robia naozaj starším. Naviac malé oči značia hlúposť.
Aellin začala pociťovať myšlienkový nepokoj ale aj tak z muža cítila niečo ukľudňujúce a obavy ktoré mala sa postupne vytratili. Muž jej podal misku lesných čučoriedok a malín.
-Takže ty teraz začínaš od znovu? Žiadna minulosť?
Začudovane na neho pozrela, kŕmiaca sa lesným ovocím. - Mám minulosť, len si ju nepamätám. Mám pocity z minulosti. Mám aj svalovú pamäť. Mám pocit akoby mi na krku niečo chýbalo.
-Si veľmi vzdelaná.
-To predsa nedáva zmysel. Ako môžem byť vzdelaná keď si nič nepamätám.
Muž sa len usmial. Presne tak, ako si pamätáš pocity, presne tak, ako si pamätáš, že si nosila náhrdelník. Pamäť a spomienky sa neukladajú len v hlave, ale do celého tela, do tvojeho srdca, čo je vlastne tvoj sval. Nie je tomu tak?
Podvedome sklonila hlavu, hneď ako započula slovo srdce.
-Ale aj tak si chcem spomenúť, povedala Aellin skoro rozmaznaným tónom.
Muž len prikývol hlavou a vzal jej prázdnu misku.
-Ľahni si a ruky si polož pozdĺž tela. Uvoľni sa. Ja ti ukážem cestu ako si môžeš spomenúť, ale to ako sa vyrovnáš s tým na čo si spomenieš, bude už len tvoja záležitosť. Ľahla si a ruky položila vedľa seba dlaňami hore.
-Zavri si oči a budeš dýchať tak ako ti poviem. Budem rátať. keď poviem jedna tak sa zhlboka nadýchneš, pri dvojke zadržíš dych a pri trojke vydýchneš. Najskôr budem rátať normálne a potom budem spomaľovať. Muž začal rátať do tri a stále to opakoval, kým Aellin nespomalila svoj dych.
-Zameraj sa myšlienkami na svoj dych.
Pri nádychu naberáš energiu, pri zadržaní energiu spojíš a vpustíš do celého tvojho tela a výdychom uvoľníš všetku prebytočnú energiu a všetko to čo si neželáš aby v tebe ostalo.
Nádych a výdych.
Teraz už dych nemusíš zadržiavať a uvoľnene dýchaj. Všetko okolo teba je príjemné a cítiš sa uvoľnene. Nemyslíš na minulosť ani na budúcnosť. V tomto okamžiku je všetko dokonalé.

Muž pokračoval a navádzal Aellin svojim hlasom ktorý vibroval celím jej telom.
Aellinina myseľ sa ocitla sama nad svojim telom. Videla ako sa s ňou sediaci muž rozpráva.
Bol to zvláštny pocit, dívať sa na seba z výšky.
Bola však pokojná a plná vibrácií, ktoré ju napĺňali nesmiernou láskou a spokojnosťou.
Dívala sa na seba z výšky, keď jej telo vstalo a odsotilo muža. Rozbíjala misky, stôl a všetko čo jej vbehlo do cesty. Kričala, vrieskala z celého hrdla. Muž odišiel a Aellin ničila celú izbu. Zúrila.
Vo dverách sa objavilo malé dievčatko s dlhými blonďavými vlasmi, modrými očami a úsmevom na tvári. Ahoj. Povedalo zúriacej žene.
Aellin tiekli slzy a v krku sa niečo vzpriečilo, Padla na kolená pred dievčatko, ktoré ju vzápätí silno objalo. Smialo sa. Pohladilo ju po vlasoch a Aellin znovu pocítila, kto naozaj je.

-Ja som ty a ty si ja. Povedalo dievčatko radostne hopsajúce okolo Aellin, utierajúcej si vlhké modré oči. Lenka? Áno Lenka som ja a ty.
Lenka lienka. Opakovalo dievčatko radostne. Aellin plakala a zároveň sa na seba dívala z výšky. Spomenula si.
Videla svoju mamu ako ju objíma a lúči sa s ňou zo slovami že sa hneď vrátia a že má zatiaľ ostať v posteli.
Že idú s otcom len na tancovačku. Spomenula si aj na krásny úsmev svojho otca a že ten úsmev zdedila po ňom ale že sa potom už vôbec neusmievala. Po tom čo cez okno uvidela plamene týčiace sa ponad dedinu.
Spomenula si aj na to, ako plakala keď sa sama brodila popolom a kričala na svojich rodičov. Spomenula si aj na náhrdelník, ktorý strhla spálenému telu jej Matky. Cez slzy videla čierneho jazdca s kópiou, na čele desaťčlennej skupiny elfov, kričiacich vojnové pokriky.
Aellin si ľahla späť do postele, prikryla sa a jej duša sa prinavrátila do jej tela.

-Ešte raz a poriadne. Šesť mužov držalo veľké baranidlo a snažili sa dobiť do hradu. Drevené štíhle vráta sa im podarilo rozbiť, ale kovové mreže ani necukli. Každým úderom sa od mreží odrazili desaťnásobnou silou čo ich vždy zhodilo na zem.
-To bude nejaké kúzlo. Utekaj za čarodejom.

Aellin sa prebrala nepohodlne na koreňoch vedľa stromu, kam spadla pri úteku z mesta.
Hneď sa chytila za náhrdelník s akvamarínom a skontrolovala nohy a hrču na čele. Ani rany ani hrču nenašla. Do očí sa jej tisli slzy a zároveň smiech. Spomedzi stromov vykukla na mesto nad ktorým sa vznášal zlovestný mrak.

Päť mužov ostalo čakať v blízkosti brány na svojich nadriadených. Hej to je ona. Skríkol jeden z nich. Ostali sedieť a neverili vlastným očiam. Aellin sa blížila oproti nim sebaistým krokom.
Roztrhané šaty, bosá a vlasy akoby spala v slamníku. Nie to nie je Aellin šibe ti? Tá vražedkyňa by sa tu neukázala a naviac, určite nie takto nahodená.
Prešla okolo mužov, železná brána sa zdvihla a zase za ňou zapadla, skôr než sa muži stačili dostať dnu. Aellin si to namierila rovno do mučiarne. Odomkla ju a traja zničení sluhovia zviazaný na jednej reťazi sa zhrozili keď ju zbadali stáť vo dverách. Podišla k nim a zhodila im reťaze.
- Z kráľovstva si vezmite čo chcete, vezmite si koľko toho unesiete a utečte preč tajnou chodbou.
Ste slobodní.
Otočila sa a vykročila von z dverí. Za ňou vybehli dvaja otroci a ona sa zastavila. Dvaja? Vrátila sa a uvidela tretieho kľačať na kolenách s upretým pohľadom do jej žiarivých modrých očí.
- Čo je s tebou? Nemôžeš chodiť?
Muž vstal a pristúpil priamo pred Aellin. So mnou je všetko v poriadku, ale čo je s tebou?
Aellin si uvedomila, že jej tyká a to by si nikdy predtým nedovolil.
Na chvíľu sa jej zmocnil strach že bude potrestaná práve ním. Trest očakávala od celého mesta. Od každého kto si myslí že to ona zabila oboch kráľov a že to ona ich hnala do záhuby.
- No niečo s tebou je.
Usmievaš sa a to som na tebe nikdy nevidel aj keď som sa díval vždy pozorne.
- Neusmievam sa.
- Usmievaš aj cez zachmúrené čelo.

Chvíľu bolo ticho a hľadeli si do očí. Spomenula si že to je on. Ten najodolnejší najtrpezlivejší a najoddanejší otrok.
- Možno sa trochu usmievam. Ako si to zvládol že si bol vždy medzi prvými. Že si sa rýchlo vyliečil z rán. Mučila som ťa a týrala všetkými spôsobmi a ty si to vždy zvládol. Vždy si sa dal dokopy a očakával si ďalšie príkazy.
-Asi tomu neuveríš ale bola to láska ktorá ma liečila. Moja slobodná myseľ.
-Slobodná myseľ? otroka?
-Áno. Keď nechceš, tak ti myseľ, ani dušu nemôžu vziať. Počula si o bezpodmienečnej láske?
Aellin mlčala a so zatajeným dychom čakala čo príde.
-Láska znamená dávať a nie prijímať.
To znamená bezpodmienečná láska. To že od druhej osoby nič neočakávaš. Miluješ ju takú aká je. A ak sa necíti dobre v tvojej spoločnosti, tak ju miluješ natoľko že jej daruješ slobodu, lebo vieš že by trpela v tvojej blízkosti. Lásku ktorú k tebe prechovávam ma liečila z tých najťažších zranení. Fyzických aj psychických. Aellin ja ťa bezpodmienečne milujem.
-A aa aaaaa to .....
Aellin zakoktala, pocítila silnú túžbu ho objať ale pri pokuse urobiť krok ku nemu, sa jej kolená podlomili a padla pred neho na kolená.
Slobodný otrok prišiel bližšie, kľakol si pred ňu a utrel je valiace sa slzy z jej nádherných modrých očí. Objal ju a dlho takto spolu mlčali.
-Odpustíš mi tú nenávisť?
-Nemám ti čo odpúšťať. Niekto kto dokáže tak silno nenávidieť, tak celkom určite dokáže aj silno milovať. Vždy som vedel že príde doba kedy sa obrátiš a všetku tu nenávisť premeníš na lásku.
Aellin sa rozplakala ešte viac.
Podvedome sa začala smiať, ale úzkosť v krku jej v tom zabránila.
Tisla si ho k sebe a slzy jej tiekli po líci, po brade a kvápali na jeho mohutnú hruď. Utrela si oči a pomaly položila ruku na slzami posolenú ranu, ktorá sa tiahla celou jeho hruďou.
Vzal ju na ruky a hľadiac do tých najoddanejších očí, ju pomaly odniesol do podlhovastej sály s dreveným trónom a balkónom, kde sa spojili. Vytvorili jednu bytosť. Nikto nebol hore ani dole. Nikto z nich necítil vinu, hanbu, poníženie, ani strach. Boli vyrovnané dve polky jedného celku. Jeden božský celok vibrujúci jedinou frekvenciou bezpodmienečnej lásky.
-Aellin?
-Áno?
-Čo máš teraz v pláne?
-No ak ma nezabijú, tak by som mohla znovu postaviť toto mesto na nohy. Napríklad by som mohla zrušiť vykanie.

Alchymista napravil stôl aj stoličku. Otvoril rozbité okno a položil doň ťažkú perinu aby sa vyvetrala. Z tváre si stiahol masku stareny a aj masku starca. Jediné jeho čierne očká ostali nemenné.
Posadil sa a začal písať list.
- Drahý rohatý. Svoju prácu som dokončil a už mi nič nebráni aby som ťa navštívil. Cestou budem premýšľať v ktorej dedine sme zanechali tie najkrajšie dievčatá, aby sme sa tam spolu mohli vydať. Nie že by sa mi Veronika a Marika nepáčili ale vieš, že "co je v domě není pro mě." Teším sa a zajtra ráno vyrazím.

-Čo sa tu deje. Spýtal sa temný elf v čiernom brnení zosadajúc z koňa.
-Ona sa vrátila.
-Aellin? Vážne? Tak to je pravý čas aby sme sa dostali dnu. Rytier vzal dlhú kópiu z koňa, postavil sa pred kovanú bránu a začal vyrývať zvláštne znamenie do zeme. Mocným úderom rozrazil bránu a výbuch rezonoval všetkým v ušiach. Šesť mužov v plášťoch, dvaja krvilační psy, jeden mág na čele s temným rytierom vtrhli do hradu.

Aellin sa výbuchom brány strhla z postele a bežala sa pozrieť čo sa deje. Otvorila dvere z komnaty a uvidela temného rytiera s kópiou v ruke.
Prudko zavrela dvere a pár krokov odstúpila.
-Ako si to vravel s tým že ti slobodu mysle a duše nemôžu vziať?
Aellin zrýchlený dych nadvihoval amulet s akvamarínom. Slobodný otrok k nej pristúpil a chytil ju za pravú ruku. Aellin nahmatala ľavou rukou rúčku malej Lenky lienky, ktorá sa na ňu usmiala. Dych spomalil a srdce sa otvorilo, tak ako sa otvorili dvere. Rytier jej vrazil kópiu do hrude ako do masla.

Zaznela jej posledná veta. Odpúšťam ti.

Rytier sa posadil do kresla zatiaľ čo psi hodovali.

Teória D/S je intelektuálnou formou strachu a teda nenávisti. Pravá láska znamená Vyrovnanie a harmonizovanie frekvencií. viera, spojenie s dušou, celím vesmírom a hlavne to, že všetci a všetko tvorí jeden úžasný celok. Ja som ty a ty si ja. Ja som stromom a strom je mnou. Ja som voda a voda je mnou.

Túto poviedku venujem všetkým dominantným ženám a posielam im energiu, na to aby premenili zatrpknutosť a nenávisť, na bezpodmienečnú lásku, lebo len tak, človek ostane človekom milujúcim a božsky odpúšťajúcim aj tie najťažšie hriechy, dokonca aj tie vlastné.

Podliehaš strachu alebo veríš? Ideš cestou nenávisti, alebo lásky? Je to jednoduché a aj tie najzapeklitejšie prípady, problémy a zranenia sa dajú vyriešiť láskou, avšak nie prijímanou ale dávanou. Teória D/S je hlúposť ak v ňu uveríš, budeš stále ovládaný strachom a budeš ubližovať či už si Dom alebo Sub. D/S je prírodná teória, základné pudy prežitia. No v človeku je toho omnoho viac než len prírodné zákony.