Ukrajinka

“Kudy jiti na hlavna stantjica?” pristúpila ku mne vo veľkom zhone mladá krásna nežne vyzerajúca blondína. Jej prirodzenú krásu neprekrývala žiadnym zbytočným líčením a krivky nepredvádzala žiadnym vyzývavým oblečením. Zostal som trochu prekvapený, keďže najprv som vôbec nerozumel, čo odo mňa chce a potom, že práve odtiaľto sa chce dostať na stanicu, ktorá je dobrých 15 kilometrov ďaleko.

Díval som sa do jej krásnych zelených očí a pokúšal pochopiť, čo sa deje a ako jej môžem pomôcť. Nakoniec som v telefóne vyhľadal trasu a ukázal jej ju.
“Ni, ni, pozdno.” začala panikáriť. Pokúsil som sa jej vysvetliť, že určite jej pôjde nejaký ďalší vlak. Opäť sa vrátila panika do jej očí a hoci som jej nerozumel takmer nič, bolo mi jasné, čo chce povedať. Žiadny ďalší spoj dnes už nepôjde. Náhle som rozumel jej zdeseniu, nikto netúži zostať sám v cudzom meste v cudzej krajine bez strechy nad hlavou po celú noc.

SPOILER ALERT: V tejto poviedke nebudú opísané žiadne explicitné scény, možno až v jej pokračovaní. Ak túžiš po nejakej viac erotickej poviedke, tak skús si prečítať túto: (Ne)bezpečné známosti, ak máš rád(a) viacej akcie a ľudí na scéne, tak túto: Gangbang v lese, a ak máš rád(a) niečo tvrdšie, tak skús napríklad túto: Oddaná ryšavka

Spolu sme sa pokúsili vyhľadať nejaké ďalšie možné spojenie. Bez úspechu. Nadával som na naše prekliate železnice a bol som sklamaný aj z nášho autobusového pokrytia. Slečna to mala namierené do obce, ktorá je úplne mimo pokrytia všetkých trás. Vlakom to boli skoro tri hodiny cesty. Koľko by to bolo autom? Zvažoval som aj takúto alternatívu, ale bol som príliš sebecký, lenivý a unavený na to, aby som precestoval najmenej 4 hodiny len pre to, aby som už túto krásnu devu nikdy neuvidel.

Vonku bolo naozaj horúco, lial sa zo mňa pot, keď sa rozhodol vypovedať službu aj môj telefón. Na priamom slnku sa zahrial tak, že dočasne vypovedal službu. Z pohľadu neznámej Ukrajinky sa pokazilo všetko, čo sa dalo. Netušila, čo robiť a ani ja som nemal pre ňu žiadny úspešný návod.

So slovami a sľubom, že nájdem pre ňu nejaké riešenie, sa mi podarilo presvedčiť ju, aby sme sa išli schladiť do neďalekej kaviarne. Odmietla si čokoľvek objednať, hoci som videl, ako sa jej pery lepia od dehydratácie. Objednal som veľkú limonádu s dvoma pohármi a napriek odmietaniu som ju rozdelil medzi oboch. Dala si najprv asi tak glg, ale neskôr v nej zmizla ako rieka vlievajúca do mora.

Tváril som sa, ako intenzívne pracujem na zabezpečení cesty do jej dočasného domova, ale v skutočnosti som pracoval na pláne, ako ju lepšie spoznať. V najhoršom prípade ju tam odveziem sám, vravel som si. Keď sa telefón spamätal, veľmi sme si osvojili kostrbatú komunikáciu cez Google translator. Kostrbatosť dokonale ilustroval jeden preklad, po ktorom mladá Ukrajinka nedokázala zadržať smiech. Vyzerala veľmi roztomilo, keď sa pokúšala zadržať tú emóciu. Skvelo to pomohlo uvoľniť napätie a neskôr sme si uvedomili, že ak dobre počúvame, tak si rozumieme aj bez hlúpych prekladov telefónu.

Podarilo sa mi od nej dozvedieť, že predtým študovala na vysokej a rada by v tom pokračovala u nás, ale žiaľ nevedela dobre ani po slovensky ani po anglicky. Zažartoval som, že ja ju naučím oboje. V skutočnosti som to myslel smrteľne vážne.

Stále som jej neponúkal žiadne riešenie, medzitým aj slnko dávno zašlo za obzor. Bol najvyšší čas konfrontovať ju s mojím primárnym plánom.
“Prespíš u mňa. Ráno ťa vezmem na stanicu.” navrhol som a začala opäť protestovať.
“Nenechám ťa vonku cez noc. Tam to nie je bezpečné.” pokračoval som v zjednodušenom vysvetľovaní.

Napriek veľkému zdráhaniu, som mi podarilo prinútiť ju zjesť pizzu, ktorú som objednal a ubytovať v mojej spálni, ktorú som ako pravý gentlemen pre ňu uvoľnil. Imponovala mi jej skromnosť a hrdosť, už za limonádu mi núkala posledné peniaze, čo mala prichystané na cestu späť. Dohodli sme sa, že všetko mi splatí, keď dostane prvú výplatu za prácu, ktorú si dnes vybavila. Mohla byť kľudne modelkou, no prijala prácu upratovačky v škole na periférii mesta. Mohol som pre ňu urobiť aj viac, pretože všetko toto by som s radosťou urobil bezplatne takmer pre kohokoľvek a nie pre takéto milé stvorenie zo zahraničia.

Počul som zacvaknitie zámku hneď, ako som ju poslal si ľahnúť. Keď som jej dával kľúč od spálne, dúfal som, že ho nepoužije. Nie, že by som jej tam plánoval vtrhnúť, ale myslel som si, že má vo mňa väčšiu dôveru, nakoniec som sa tomu ani nečudoval vzhľadom na skutočnosti, ktoré jej krajania prežívali a ona spolu s nimi. Aj tak som bol sklamaný, pretože to jasne značilo, že s touto slečnou sa mi nepodarí nijako hlbšie zblížiť.

Nevedel som dlho zaspať, mrzela ma táto prehra. Rozhodol som sa prejsť po byte a zájsť si na toaletu, keď som pri prechadzaní okolo mojej spálne započul hlasné vzlyky. Chvíľu som počúval pri dverách a keď neprestávali, rozhodol som sa konať.
“Je všetko v poriadku?” povedal som dostatočne hlasno na to, aby ma počula, ale nie príliš, aby som ju nevyplašil. Vzlyky stíchli.
“Ak by si niečo potrebovala, príď za mnou.” povedal som o čosi hlasnejšie, aby porozumela. Z druhej strany sa neozval už žiadny zvuk.

Zdalo sa mi, že konečne na mňa prichádza spánok, keď tu náhle z chodby potichu našlapovala čiasi postava. Spočiatku som si nebol istý, či si to len nenamýšľam, ale opak bol pravdou. Postava zostala stáť kdesi v tme, ale vedel som, že tam je a čaká. Posadil som sa a chvíľu som počkal. Stála tam a ani sa nepohla.
“Si v poriadku?” spýtal som sa. Zostalo naďalej ticho.
“Viem ti nejako pomôcť?” skúsil som inú otázku. Opäť ticho. Začal som pochybovať, či sa náhodou nerozprávam s duchom. Postavil som sa, že to preverím. Urobil pár krokov až som sa ocitol pri nej.

“Si v poriadku?” zopakoval som najnežnejšie ako som vedel a dočkal som sa skutočne nečakanej odozvy. Pevne ma objala a citil som ako sa tvárou zahniezdila na mojej hrudi.
“Ďakuju.” vyšlo z jej úst a mlčky som ju iba pohladil po vlasoch. Cítil som, ako sa jej z oči naďalej lejú veľké slzy a stekajú po jej lícach až na moje tričko. Pevne ma k sebe zovierala. Po pár minútach sa ukľudnila a jej zovretie povolilo.
“Ďakuju.” zopakovala.
“Nemáš za čo. Chceš sa porozprávať?” spýtal som sa. Netušil som, že čo všetko sa po tejto otázke podozvedám. Dievča prišlo o rodičov pri výbuchu, zatiaľ čo ona prežila. Brata mala na fronte a netušila, či ešte vôbec žije. Prichýlila ju ich vzdialená rodina, ktorá sa kedysi dávno usídlila v maličkej obci a žila v ešte chudobnejších pomeroch ako ona na Ukrajine.
“Já už nikoho nemáju.” skonštatovala smutne.
“Máš mňa.” pokúsil som sa jej ponúknuť, ale nezareagovala a v prítmí som nevidel ani jej výraz.

Nakoniec mi zaspala v náručí a spala do rána tak tvrdo, že som ju neprebudil ani mojou nemotornou prípravou raňajok. Prebudila sa s úsmevom, ale jej odmietanie si zachovala. Opäť som ju musel prehovárať, aby sa nakoniec podvolila mojím prosbám.
“Ja mušu iditi.” opakovala a ja neustále, že je vítaná. Takto sme sa dokázali doťahovať až pokým som ju neodviezol na stanicu. Na cestu som jej dal aspoň fľašu minerálky a moje telefónne číslo. Až zúfalo som túžil, aby sa mi opäť ozvala. Neozvala.
“Rande?” prišla mi krátka správa od neznámeho čísla. Netušil som, čo je to za hlúpy vtip, ale odpísal som veľmi nekreatívne: “Kto si?”
“Anna Viktoria.” okamžite sa mi meno spárovalo s mojou Ukrajinkou. Ozvala sa hneď po prvej výplate a pozývala ma, aby splatila svoj dlh.

Ak sa vám táto poviedka páčila, tak nezabudnite kliknúť na "Páči sa mi" alebo nechať komentár. Pokračovanie je v tvorbe, zatiaľ si môžte prečítať nejaké moje staršie poviedky.