Cesta

"Tak čau." Zložila som telefón. Víkend bol naplánovaný. Zajtra cestujem k sestre do Blavy. To zas bude, pod dohľadom staršej osoby si človek nič neužije.. ale tak aspoň viem že ma má niekto rád, no nie...Zasa žiaden sex, aach, fňuky už je to nejak bežné, nepáči sa mi to.
Rýchlo sa zbaliť, nič nezabudnúť, nie ako minule ani kefku ani nič.. "Zuzana rozmýšľaj!", hovorí mi moja myseľ. Pôjdeme sa bicyklovať, už mi riadne chystajú program. Len aby som sa náááhodou nenudila..No bóóóže, ako každý víkend.

No nevadí, k veci, rozmýšľaj čo si to berieš so sebou. Oblečenie na bike, botasky, prašule, doklady, kozmetiku.. jaaj kefka, hmm maľovať sa nebudem, nikoho nechcem stretnúť, budem celý víkend all natural..
Noo, ale ten bike..kraťasy... joj dobre oholím si tie nohy.. sú príliš kratučké to by nevyzeralo dobre.. haha. smejem sa nad vlastným uvažovaním, že keby bolo chladno tak sa mám bez roboty.. nič sa nedeje navlečieš tepláky a neriešiš...
Zbalené! Jupíí! Môžem ísť spať.

Do kelu zaspala som, tak toto sa mi už dávno nestalo. Musím sa ponáhľať, nestíham.. Začína sa víkend all natural, úplne super, nestíham ani špirálu... Naťahujem sukňu, tričko... no to bude cesta.. ale veď čo nikto ma nepozná, nikoho nestretnem, môžem ísť..
Nádherné počasie, krásne ráno. Lístok kúpený, vlak zasa mešká...
Nastupujem, tento krát som už nič neriskovala, mám aj miestenku...Sadám si konečne vychytám vozeň s klímou, nič tu nevadí žiadny cigáni, žiadne matky s urevanými deťmi ani zvedaví dôchodcovia... Začína to dobre... Upokojí ma to.
Celé kupé sú vypredané miestenky.. no nevadí, najbližšia už v Poprade, tak to si tu sama dlho neužijem..

"Dobrý deň, mám tu miestenku, prisadnem si." hovorí veľmi milý hlas, ktorý ma preberá zo spánku. Otvorím oči, zdvihnem zrak.. aaa vyrazí mi to dych, to ako vážne, práve dnes? keď vyzerám takto?! "Martin, ahoj", pozdravím sa....Chalan nahodí veľmi prekvapený výraz v tvári, ešte som ho takto nevidela... aj tak žiari, nahodí úsmev, môžem len hádať čo mu preletí mysľou, či dedukuje kto to kua je... poznám ju? alebo sa len smeje.. no táá dnes vyzerá.. Klopím zrak, nech radšej nevidím, čo si ozaj myslí...Sadá si oproti. Ách, tie oči. Svietia, ako hviezdy na ďaleko, neviem od nich odtrhnúť zrak. Usmieva sa, to bude asi dobré, nie?... Hádam áno, tvárim sa, že je všetko v poriadku, že tento stav v akom ma vidí, je vlastne úúúplne normálny.. prečo som len zaspala.. Zuzana! Tak toto už nezachrániš.

V tom pristúpia ešte ďalší ľudia, nastúpili do nesprávneho vozňa tak im to chvíľu trvalo... Takže, ten rozhovor, čo vlastne ani nestihol začať, musíme odložiť.
Myslím, že presne vie na čo myslím... Hľadí mi do očí a jemne sa usmieva, "Kam cestuješ?" znie jeho otázka. "K sestre do Blavy, na celý víkend" Usmeje sa viac, "Ja idem do Žiliny...." prestávam vnímať slová, len vnímam jeho prítomnosť... Samovoľne si hryzie do pírsingu, uchechtnem sa.. všimne si to... opäť sa s ním hrá.. teraz to už robí naschvál, vie že ma to vzrušuje... Postavia sa mi chĺpky na rukách a aj tie jemnučké na tvári.. neviem čo robiť, ale zrak sa mi nedá od neho odtrhnúť... Olíže si pery, preruší môj tok myšlienok, ako by som sa hrala s tým pírsingom ja...ooh, môj bože, vydýchnem...Vystrie si nohy ku mne, tak aby sme ich mali prepletené "Smiem, však?" opýta sa zdvorilo, ja sa zmôžem len na: "Jasné.." Pohľadom kontrolujem spolu-sediacich či si nič nevšimli.. ale nie.. bavia sa kam idú a či už teraz idú jesť.. ach.. nič zaujímavé... filtrujem ich..zatiaľ čo sa Martinova noha posunula bližšie k mojej, jemný dotyk, tvárim sa že nič, mohlo to byť prudkým pohybom vlaku....
Ok, pozriem sa na neho, toto už vlakom nebolo. Jeho nohy obopli moju v silnom zovretí. Jeho pohľad hovoril za všetko: Chcem ťa! Očervenela som. Štrba, poviem nahlas. Pozrie sa na mňa a jemne kývne hlavou smerom k chodbičke... Vstáva, neviem čo robiť, mám ísť hneď? Idem, aj tak nás nevnímajú.. Postavím sa vedľa neho: "Náhodička, však?" prehodí, "Tak to veru, hej" odpovedám neisto. Postaví sa za mňa, a pozerá von oknom, chytí sa oboma rukami madla a mne sa zastaví dych, cítim jeho blízkosť, jeho teplo, jeho vzrušenie, nemám sa kam pohnúť. "Dnes ti to pristane, ozaj krátka sukňa. Vedela si že pocestujem?" Robí si zo mňa srandu...Jeho dych cítim na krku, jemne mi fúkne do ucha, myslím že už na mne to vzrušenie zbadal...
Jemne sa dotkne môjho pásu a pritlačí sa ku mne, samovoľne sa prehnem. "Vystupujú v Mikuláši, šepne mi do ucha." To je už za chvíľu, musíme vydržať... Vystúpia, my sa vraciame späť. Nik si neprisadá, zatiahne závesy, zamkne kupé. Len sa dívam, robí to tak svižne, akoby s tým už mal nejaké skúsenosti. Objíme ma, pery nežne pritisne k tým mojim, cítim jeho horúci dych, jemne ich pootvorí a naše jazyky sa dotknú... neskutočná energia... Sadá si, chytí ma za zadok a pritiahne k sebe. Jediným pohybom mi sukňu vytiahne a už sedím na ňom obkročmo.. Veľmi vášnivo ma bozkáva..pričom jeho ruky cítim všade... Vyzliekam mu tričko a moje nechty sa zabárajú do jeho chrbta. On zatiaľ vsunie svoj prst do mojej jaskynky, ktorá je už dávno pripravená... Je to úžasné, zavzdychám...Ešte chvíľu sa so mnou hrá, ale ja to už nevydržím schádzam z neho a pokľaknem...rozopnem mu nohavice a vytiahnem jeho pripravený penis. Na nič sa nepýtam, on nič nevraví...Olížem žaluď, pozrieme si do očí a začnem... V tom ma Martin chytí za vlasy, najprv neviem čo chce, ale on ma len hladí, a potom začne moju hlavu jemne tlačiť bližšie k sebe... Prirážam ako sa dá, ide veľmi hlboko, niekedy ho musím zastaviť, ale pokračujeme... inokedy zas zadrží moju hlavu v najhlbšom bode, jeho vzrušenie je obrovské...

Zdvíha ma zo zeme, sadám si naňho a teraz už veľmi cítim ako po mne tužil. Som mu úzka, ale nie tak aby ma to bolelo, oboch nás to prekvapí, cítime sa tak blízko ... Prirážam, najprv pomaly a potom zrýchľujem... dotýka sa ma nenásytne a drží ma pevne za zadok... Vzrušenie sa už nedá zastaviť... nesmieš kričať, nesmieš kričať, opakujem si... silno pritisnem hlavu k jeho ramenu, uvoľnene sa usmejem, jeho orgazmus nenechá na seba dlho čakať...
Niekto lomcuje dverami, sprievodca... rýchlo sťahujem sukňu, Martin naťahuje nohavice... "Prečo je tu zamknuté, čo tu robíte!" Spýta sa sprievodca keď nás zbadá... "Bude Žilina mladý pán, budete vystupovať." Martin len kýva hlavou na znak súhlasu, ešte nevie povedať ani slovo... Lúčime sa bozkami, odchádza.. Na stanici mi ešte zakýva, sadám si.

Rozmýšľam, že ak ten víkend bude aj nudný, musím si spomenúť na cestu...

Veď niekedy, aj cesta je cieľ!