Do mora

Najkrajšie na mori je ranné brieždenie. Okamih, keď vyjde slnko a jeho lúče na povrchu vody sa zrkadlia, trbliecu ako striebro. Plávam smerom do mora a prižmurujem oči. Vidím tie lúče na hladine vody ako vytvárajú šesťuholníky dúhových farieb rôznych veľkostí. Už už som pri jednej vlnke, na povrchu ktorej pred dvomi sekundami bolo striebro. Je preč. Aj z ďalšej vlnky práve zmizlo. Ale tam ďalej je toho striebra na povrchu vody ešte stále dosť.
Som nahá. Úplne nahá. Nemám plavky a ani si ich nemám kde kúpiť. Som na ostrove, kde je jedna malá dedinka, v nej zopár domov, kde každý každého pozná. Utekám nadránom, keď ešte môj muž spí, zaplávať si. On to neznáša. Všetko neznáša. Je to hrubý človek, vulgárny, zlomyseľný a protivný. Prečo som si ho brala? To je dobrá otázka. Pretože som skrátka musela. Prinútili ma. A okrem toho som chcela navždy odísť z miesta, na ktorom som žila dovtedy, do sobáša. Navyše mi pripadal pomerne neškodný. Usmieval sa zoširoka a tvrdil, že nám bude dobre. No jemu stále je dobre. Ale čo ja? Začalo to fackovaním a nešetrnými súložami. Pokračovalo to bitkou a kopaním a ešte hrubšími súložami. Telo mám doráňané. Len v mori sa cítim slobodná a šťastná. Len more dokáže moje telo pohladiť, ukľudniť, poláskať, vyliečiť. Aspoň na chvíľku.
Pri plávaní mi voda hladí telo všade. Pri plávaní sa mi voda dostane všade, úplne všade. Pri plávaní si morské prúdy pohrávajú s mojimi prsiami. Som z toho vzrušená. Bradavky mi tvrdnú a zdurené hroty sa zväčšujú. Mám krásne prsia. Tie jediné mi manžel nebije. Tie jediné má na mne rád, naozaj rád. Vždy po bitke a súloži sa mi vrhne na nahé prsia a láska ich, oblizuje, bozkáva, hladí. Je z nich hotový. Akoby neboli na mne prirastené. Akoby boli nejakou samostatnou a nezávislou entitou, nie mojou súčasťou. Môj manžel je fakt divný. Niekedy ako nevychované dieťa, spurné, protivné. Niekedy ožran, brutálny, agresívny. Niekedy triezvy, protivný, domýšľavý, urážlivý. Neviem s ním vyjsť podobrotky. Už dva roky sa takto trápim a hľadám únik z tohto ostrova, aj z manželstva. Nikto sem nechodí, nemám sa komu zdôveriť, nemám s kým utiecť preč. Jediný možný útek je len do mora.
Náhle cítim bublinky na povrchu vody. Nejaký vzduch odspodu sa tlačí na povrch. A cítim trávu, alebo iné morské rastliny. Hladia mi telo. Ach, to je príjemné! Niečo mi šteklí bradavky. Niečo trošku drapľavé, ale to nevadí. Bradavky sú už aj tak menej citlivé, pretože sú poriadne zdurené. A to drapľavé pokračuje. Niečo ako morská žihľava, výrazne a pichľavo mi intenzívne dráždi plochu hrotov. Akoby som do nich dostávala jemnulinké pichliačiky. Šialene to dráždi. Zastavujem plávanie a ostávam ležať na vode tvárou dole, ruky a nohy roztiahnuté, prsia rozdráždené tak, že sa mi chce kričať blahom. Ale kričať do vody?
Ďalšia, zrejme morská tráva, alebo nejaká rastlina, popínavá ako v dažďovom pralese, sa mi obrkútila okolo členka. Dosť pevne ma drží. Obzriem sa, pokúšam sa vymaniť. Nedarí sa mi to. Náhle aj druhá noha je uväznená. Chytám paniku. Pokúšam sa roztrhnúť tie hrubé stonky rastliny, ktorá sa vynára z veľkej temnej hĺbky. Už nemôžem sledovať striebro na vode. Zachraňujem sa. Nedarí sa mi to. Prestávam vnímať rozdráždené prsné dvorce. Stále mi bradavky stoja. Hroty sú veľké, zdurené a tmavočervené od popŕhlenia z tých morských rias, alebo čo to je za rastlinu? Náhle ma tie rastliny začínajú ťahať nadol. Do hĺbky. Snažím sa lapať po dychu, po vzduchu. Striedavo ma to púšťa nahor a nadýchnem sa, potom znovu ma to ťahá nadol. Neviem tie rastliny roztrhnúť, neviem ich rozmotať, neviem sa vyslobodiť. Som ako v siete, som v pasci.
Potom už len vidím slnko nad sebou. Ako svieti. Voda sa nado mnou zatvára. Vidím vzduchové bubliny, ktoré vypúšťam. Vidím lom svetla na povrchu vody, ale odspodu. Vidím nad sebou začiatok šera. Mám pocit, že sa dusím. Vlasy sa mi točia okolo hlavy, okolo tváre. Mykám hlavou zboka na bok a snažím sa dostať nahor. Chcem sa nadýchnuť. Ešte chcem žiť! Nechcem skončiť dole, v hĺbke mora! Už som určite prekonala rekord v ponáraní sa bez vzduchu. Stále nezomieram. Alebo už je to za mnou? Toto je smrť? Čo sa to deje? Ako je možné, že sa netopím? Ponáram sa nižšie a nižšie, tam, kam ma ťahajú tie popínavé morské rastliny. Náhle vidím tvár niekoho, alebo niečoho, čo pripomína buď starca, alebo chobotnicu, alebo niečo medzi tým. Príšerný úkaz! Zľakla som sa, inštinktívne som chcela vykríknuť vo vode, ale nešlo to. Som plná morskej vody a stále asi žijem. Niečo cítim na hlave, za ušami. To nie sú moje vlasy! Tie sú za mnou, nado mnou, kde-kade sa vlnia, ale za ušami sa mi otvára koža. Chytím sa tam rukami. Nejaké divné otvory a ja dýcham! Dýcham vo vode! Sú to žiabre? Áno. Také, aké majú ryby!
Tá príšerná obluda ostáva na mieste, ale ja sa približujem. Tie rastliny ma ešte stále ťahajú nadol. Náhle sa objavia okolo tváre obrovské, dlhé chápadlá s prísavkami. Vystrelia smerom ku mne. Tvár naberá podivný úškľab a otvára prázdne ústa, ako má kapor. Tie obrovské chápadlá mi rozťahujú nohy. Ďalšie sa mi ovinuli okolo zápästí, vytiahli ruky smerom nahor, ku hladine a roztiahli do tvaru veľkého V. Ďalšie chápadlá ma šteklia, neznesiteľne šteklia v podpazuší. Nemôžem sa brániť. Ďalšie chápadlá ma chytajú za prsia. Prísavky chápadiel sa silno prisávajú na bradavky. Akoby sa hýbali ich dráždia, miesia, masírujú, sajú. Ďalšie chápadlo mi začalo dráždiť klitoris a ohanbie. Začínam tancovať nedobrovoľný tanec, kedy ma chápadlá koordinujú svojím dráždením a tým, ako ma väznia a manipulujú vo vode. Dráždia ma úplne všade. Je to šialené. Stále dýcham! Vo vode dýcham a pritom bublem ústami a mám pocit, akoby som počula svoj hlas v tej hĺbke, ako niekde v jaskyni.
Príšerná tvár chobotnicového starca sa priblížila tesne ku mne. Niečo ako oči, doširoka otvorené, si ma obzerajú. Veľký otvor, ktorý má namiesto úst, sa mi prisal do lona. Potom do mňa niečo vniklo, asi jazyk. Niečo dlhé, pevné a pritom ohybné sa vlní v mojom vnútri a dráždi mi všetko vo vnútri. Každý kúsok môjho vnútorného, intímneho ženstva. Tie ostatné chápadlá pokračujú vo svojej činnosti. Vzpínam sa vo vode. Stáčam sa, pohybujem sa ako nikdy na zemi, ako nejaká hadia tanečnica. Neriešim, ako vyzerám. Vôbec neovládam nič, čo sa so mnou deje. Cítim len obrovské vzrušenie, mám pocit, že mám už aspoň hodinový orgazmus, ktorý nekončí a nekončí. Trvá to stále. Som na smrť unavená a nekonečne rozdráždená, vzrušená. Už niekoľko krát som sa chvela aj silno mykala v obrovskej extáze. Ústa toho tvora prisaté do môjho lona sa pripájajú a odpájajú, hýbu sa tak, že mi dráždia aj ohanbie. Konček jedného chápadla ma neúnavne šteklí na klitorise a spôsobuje mi aj tam rozkoš znovu a znovu a znovu. Oči mám otvorené. Stále dýcham. Už som mala byť dávno mŕtva, utopená. Do všetkých možných otvorov mi zachádzajú chápadlá a dráždia ma všade, úplne všade, dokonca mi šteklia aj chodidlá. Aj uši, aj nosné dierky. Vnútorné stehná. Lýtka, Chrbát. Zadok. Celé telo masírujú a dráždia. A zase tie ústa a vystrčený dlhý jazyk!
Potom sa z vody vynorí jeho penis. Dlhý, tmavý.... najprv som si myslela, že je to had. Tak sa vrtel. Potom zastal a narovnal sa. Vnikol do mňa. Zas a zas a zas a zas..... priráža, ale nebolí to. Práve naopak. Je to úžasný pocit. Nádherný. Nekonečný. Naplňujúci. Dosahujem ďalší orgazmus. Vystieram sa a prehýňam vzrušením. Moje telo sa začalo prispôsobovať. Tie veľké ústa sú stále pri mne. Nasávajú moje telo. Hrajú sa na ďalšie prísavky. Nasali sa na klitoris. Silno vysávali, mala som pocit, že ma cez klitoris pohltia. Kŕče v nohách od rozkoše neprestávajú. Už sa nebránim, vlním sa v tej vode a užívam si ďalší a ďalší orgazmus. Niečo tak nádherné. V takej hĺbke mora a akoby ma to zdvíhalo k nebu! Ale už je to pomalšie. Strácam silu. Morský penis priráža. Už sa vlním len do rytmu tohto prirážania. Dnu a von, ách, dnu a von! V takej hĺbke môjho tela! Bradavky mi stoja maximálne zdurené a chápadlá svojimi koncami ich už len jemne láskajú, hrajú sa s nimi, brnkajú po nich. Cítia moju odovzdanosť. Cítia, že sa nebránim. Cítia, že sa poddávam rozkoši. Som hotová. Nič ma nedrží, ani rastliny pod vodou. Všetko je náhle preč. Som v tmavej vode sama. Cítim len svoje telo, unavené nekonečnou rozkošou. Ticho. Zatváram oči. Som mŕtva. Alebo nie?
Náhle som na hladine a plávam veľmi pomaly k brehu. Vidím manžela ako behá po brehu a kričí. Nadáva a zase je opitý. To zase bude! Už ma zbadal. Všimol si, že ho počujem. Máva na mňa, aby som okamžite priplávala na breh. On do vody nevlezie. To je dobre. Aspoň vo vode som v bezpečí. Som na plytčine, viem sa postaviť. Kričí na mňa a nadáva. Vraj vyzerám hrozne. Prečo som nahá? Čo za červené tmavé fľaky mám po tele? Vraj som fľandra. Kde som zase bola a s kým? Čo som robila? Mám okamžite ísť domov, lebo uvidím! Domov! Hm, domov? U neho je môj domov? Nie. Otáčam sa. Vchádzam ďalej do vody. Plávam preč od manžela. Zúri. Vyhráža sa. Vykrikuje. Potom prosíka. Sľubuje. Plávam preč. Navždy preč. Do mora.....