Ukrajinka 4

“Haha, tak čo fešák? Nedala ti?” okríkla ma štrbavá žena pri vchádzaní do vestibulu. Ignorujúc so kráčal rýchlym krokom ku schodisku.
“Ja ti ho rada pofajčím namiesto nej, srdiečko.” nenechala sa odradiť a šušlavým hlasom si ma doberala. Keď som jej zmizol z dohľadu, dohnal ma jej hlasný smiech. Striaslo ma a radšej som pridal do kroku. Pri vychádzaní zo schodiska som zakopol do sklenenej fľašky, ktorá sa s hlasným prejavom odkotúľala do rohu.
“Šibe ti, mladý?” skríkol na mňa tlstý chlap, ktorý sa práve vracal zo sprchy. Cez rameno mal prevesený uterák a oblečené zašednuté tielko a trenky. Nechal som radšej odkopnutú fľašu tak a rýchlym krokom som sa vybral cez vchod na cestu po neosvetlenom chodníku.

SPOILER ALERT: Ani v tejto časti nečakajte žiadne explicitné scény zahrňujúce vášeň a erotiku. Ak hľadáte v poviedkach primárne to, tak si skúste prečítať nejaké staršie z mojich poviedok.

Obzrel som sa na budovu a pokúsil sa nájsť okno s Ukrajinkami, ale bolo ich mnoho a to ich bolo pravdepodobne orientované na opačnú stranu.
Ach, Anna Viktória, mrzí ma, že musíš zažívať takéto neľudské podmienky ešte aj v tvojej novej krajine. pomyslel som si. Oproti mne sa zjavila partia mladých chlapov, dosť hlučne sebavedomá, vyobliekaná do kožených vetroviek a s upraveným zjavom. Pre istotu som sa im vyhol, vyzerali presne ako tí, čo radi vyhľadávajú konflikty. Konflikt bol teraz presne to, čo som určite nepotreboval. Potreboval som sa odtiaľto čo najskôr dostať a vymyslieť plán, ako odtiaľ dostať Annu Viktóriu i jej kamarátku. Bol som si istý iba jedným: ak ich požiadam, odmietnu.

Privolal som si taxík, chcel som sa čo najskôr vypariť z tejto štvrti. Taxikári mali očividne rovnaké pocity, lebo trvalo dlho, kým som nejaký vôbec zohnal a aj ten mi to nakoniec zrušil. Bol som neďaleko zastávky a tak som nastúpil na prvý autobus, ktorý prišiel. Možno bol dokonca posledný. Mal som šťastie, stál aj na zastávke, ktoré bola od môjho domu vzdialená únosnou cestou pešo.

“Ďakujem za krásny večer. Som rád, že si prišla. Veľmi rád sa s tebou uvidím znova. Ak chceš, tak hneď aj zajtra.” napísal som počas cesty správu. Viem, mal som trvať na svojom, ale takto to bolo lepšie. Netrpezlivo som čakal na odpoveď, zatiaľ čo takmer prázdny autobus ma vyložil ako jedného z mála cestujúcich pri veľkom obchodnom centre. Zamieril som popri ceste domov a náhle ma oslabila únava. S Annou Viktóriou sme prešli kilometre a tieto posledné sa pre mňa stali mukou. Ťažila ma váha všetkých myšlienok a čakania na odpoveď od Anny Viktórie. Už ani presne neviem kedy a ako som sa dostal domov.

Prebudil som sa neskoro, zmeškal som moju rannú rutinu a zvyčajne som už o takom čase pracoval. Teraz som sa len prebúdzal. Okamžite som siahol po mobile, aby som skontroloval správy. Prišla.
“Nemôžem.” začínala a zmocnili sa ma obavy, že Anne Viktórii sa včerajší večer nepozdával tak veľmi ako mne.
“Cestujem domov.” ani táto veta môj pocit nezlepšila.
“Prídem v pondelok.” znelo o čosi priaznivejšie. “O piatej ako naposledy v…”
Ani som zvyšok poslednej vety nedočítal a pustil som sa hneď do písania potvrdzujúcej správy.\

Nevydržal som a cez víkend som ju požiadal, či jej nemôžem zavolať. Nakoniec z toho bol dlhý večerný telefonát, ktorý sa pretiahol až do neskorej noci. Fascinovalo ma, ako sme sa mali neustále o čom rozprávať napriek jazykovej bariére. Možno práve tá to robila ešte zaujímavejším.
“Teším sa na naše ďalšie stretnutie. Dobrú noc.” zakončil som s príjemným pocitom nás telefonát.\

Druhé stretnutie odštartovalo lepšie. Keď som prišiel, Anna Viktória ma už čakala. Opäť neskutočne krásne skrášľovala celý priestor okolo nej. S úsmevom som si k nej prisadol a nenápadne ju pohladil po ruke. Jej kamarátka ma len stroho pozdravila. Nechal som to tak, ale mrzelo ma to. Očividne som urazil jej hrdosť.

Ponorili sme sa do našej už obvykle skvelej atmosféry, keď si k nám prisadla Tatiana. Povedala Anne Viktórii čosi po ukrajinsky a odchlípla si z jej minerálky.
“Hneváš sa na mňa?” konfrontoval som ju s mojím pocitom.
“Nie.” odpovedala veľmi stroho.
“Očividne ti niečo prekáža.” prešiel som do ofenzívy.
“Možno tebe niečo prekáža, keď si to myslíš.”
Určite vtedy netušila, ako veľmi mi nahrala na smeč. Na smeč, ktorý som neplánoval a nikto na neho nebol pripravený.
“Áno, prekáža mi, že bývate v takom mieste, kde som sa bál aj ako muž.”
Škaredo na mňa pozrela ešte aj Anna Viktória.
“Ja som spokojná, Anne to neprekáža.” zhostila sa opäť svojej role hovorkyne. “Čo ti je vlastne do toho?” nahnevane odvrkla.
“Chcem, aby ste mali ľudskejšie podmienky.”
“Odíď, staraj sa o tých, čo to potrebujú. My to nie sme.” povedala nahnevane a postavila sa. Anna Viktória sklopila zrak, zatiaľ čo si Tatiana prekrížila ruky na prsiach. Pozrel som na Tatianu a hrdým gestom mi naznačila, že už nie som vítaný.
Nahnevane som zafunel a postavil sa so slovami: “Tak fajn!”
Nerozumel som jej reakcii, veď som chcel iba dobre. Ach, tá hrdosť, veď nikto im na ňu nesiaha.
Urobil som tri kroky od stola, keď som sa zvrtol a prišiel s návrhom.
“Mám návrh.” keď som to povedal nahlas, tak to znelo príliš panovačne.
“Alebo skôr pozvanie.” opravil som sa.
Obe na mňa pozreli, ich pohľad som sa radšej nepokúšal analyzovať a pokračoval som ďalej v mojom pozvaní.
“Prídite zajtra ku mne, niečo chutné uvarím alebo ak vám to viac vyhovuje, tak môžeme objednať pizzu. Môžme si pozrieť nejaký film a ak bude príliš veľa hodín, tak u mňa môžete obe prespať. S Annou sme si to už nacvičili.” pozrel som sa Annu Viktóriu a žmurkol na ňu.
“Fajn, tak…” skočila mi do reči Tatiana.
“Nie, chcem to počuť najprv od Anji.” nedal som sa odradiť.
“Musím to premyslieť.” odpovedala po chvíľke odmlky. “Premysli, ale chcem to počuť teraz. Viem, že ťa má Tatiana veľmi rada a rovnako ty ju, ale nechcem, aby rozhodovala za teba. Prepáč, Tatiana.” povedal som a Tatiana to mlčky prijala. Ticho sme čakala na odpoveď Anny Viktórie. Tatiana mala stále skrížené ruky, ale prekvapivo tvrdosť jej výrazu zmäkla.
“Dobre, rada.” nakoniec s úsmevom odpovedala Anna Viktória.
Pozrel som na Tatianu a tá sa zhlboka nadýchla: “Máš pravdu, Anna sa rozhodla. Vybrala si dobre, vyzerá, že si fajn pre ňu a nemôžem…nechcem vám prekážať. Nebudem Anne v ničom brániť…” “To je od teba milé.” skonštatoval som a začal som tušiť jej odpoveď. Neprichádzala, tak som sa ju rozhodol opäť vyžiadať: “Tak ale dúfam, že prídeš aj ty?”
“Nie, užite si pekný večer…”
“Neboj, tých si ešte užijeme…”
“Nie, nechcem vám stáť v ceste.”
“V akej ceste?” pozrel som na ňu.
“Dobre, stačí. O sebe budem rozhodovať sama. Rozumieš?” ukončila túto diskusiu.\

Anna Viktória sedela, zatiaľ čo ja a Tatiana sme naďalej stáli. Tatiana si stále držala svoju nahnevanú pózu.
“Mám pre dnešok radšej ísť?” povedal som napol vážne napol zo žartu.
“Vieš čo, choď, nikto ťa tu nechce!” okamžite zareagovala so smiechom Tatiana.
“Fajn, tak ja idem.” a smiešnym pohybom som naznačil odchod. “Nie!” skríkli obe.

Nasledujúci večer sme si s Viktóriou skvelo užili. Spolu sme nakúpili a urobili si výbornú večeru. Pozreli film s ukrajinskými titulkami. Dalo nám to poriadne zabrať, ale nakoniec sme natrafili na super komédiu. Ku koncu, už Anna zaspávala a čiastočne aj ja, takže možno až tak výborná nebola. Zatiaľ čo sa Anna Viktória sprchovala, pripravil som jej kráľovské lôžko v mojej spálni a ako gantleman sa vysťahoval do obývačky.
“Ty ma necháš tu samú?” skonštatovala smutne, keď zbadala paplón na gauči a ja som ju odprevádzal do spálne.
“Neviem, myslel som, že si zaslúžiš súkromie…”
“Bojím sa spať sama.”
Usmial som sa na ňu. Potešila ma to, aj keď som zostal prekvapený, že práve ona sa niečoho bojí. Bola síce utiahnutej povahy, ale bol som si istý, že odvahy má stokrát toľko, čo ja.

Schúlila sa ku mne a zhasol som lampu. Nastala tma, vnímal som len krásne voňajúce vlasy, ktoré si predtým asi hodinu sušila. Áno, v mojom stokrát vybavenejšom byte nemám ani poriadny fén.
“Čo myslíš, že teraz robí Tatiana?” prerušila ticho otázkou.
“Neviem, už asi spí.” skonštatoval som bez emócií, aj keď vedel som, že Anna Viktória je silno naviazaná na všetkých, ktorých nestratila. Nečudoval som sa jej.
“Asi áno.” povedala smutne.
Odmlčala sa. Hladil som ju po vlasoch, až pokým nezaspala.

—-

Ak sa vám táto časť príbehu páčila, nezabudnite označiť “Páči sa mi” a ja sa vám medzitým pokúsim čo najskôr sprostredkovať pokračovanie.